Svet Zlomu

2.

Naver pustil vodu a nabral ju do dlane. Sfarbila sa do ružova krvou, ktorá mu stekala po tvári a ramenách, zo škrabancov a drobných rán. Najviac sa jej valilo z jeho ľavého ucha.

V dome, kde býval, sa nekúrilo, bolo mu trochu chladno. Nič ho však nebolelo, za čo vďačil jednoduchej mágii. Na lopatkách mal tetovania, ktoré zabraňovali akejkoľvek bolesti preniknúť až k nemu – musel byť veľmi opatrný, aby nikdy nič nezanedbal, a pravidelne sa hlásiť u liečiteľa. Necítiť bolesť mohlo byť nebezpečné.

Pomaly a starostlivo si oplachoval rany a čistil škrabance. Nikam sa neponáhľal, nič z toho nebolo vážne. Mrzelo ho len to ucho a vytrhnutá náušnica. Učiteľ mal pravdu, keď mu hovoril, aby si podobné hlúposti skladal.

Jeho život v Iseale bol takmer na konci. Už bojoval so skutočnými príšerami, hoci len s mladými a len v ringu. Zatiaľ sa nezdalo, že by mu čokoľvek bránilo stať sa špičkovým lovcom. Mal potenciál, všetci to hovorili.

Voda bola studená, ale bolo mu to jedno. V myšlienkach bol kdesi úplne inde. Presne pred rokom Daniel havaroval. Naver mal problém zmieriť sa s tým, stále, aj napriek tomu času, mu to pripadalo takmer neskutočné. Nedokázal uveriť, že modrooký chalan je raz a navždy preč.

Nemohol povedať, že je nešťastný. Darilo sa mu. Napriek tomu, že chodil k jazeru opäť len čítať a popritom stále čakal, že začuje kroky... Napriek tomu čudesnému prázdnu, čo cítil, vždy keď si na neho spomenul... Napriek tomu, že so sebou stále nosil Danielov nôž – a asi ani nechcel myslieť na to, prečo.

„To musí bolieť.“

Mág sa strhol. Izby študentov Isealy sa považovali za najbezpečnejšie a najsúkromnejšie priestory v meste – nik nezvaný sa do nich nedostal.

Prudko zdvihol pohľad k zrkadlo, letmo sa zastavil na vlastnej vyjavenej tvári a potom... Rukami zovrel okraj umývadla, keď sa jeho oči stretli s neskutočne, nadpozemsky modrými.

„Nebolí,“ dostal zo seba. nič lepšie mu nenapadlo, jeho rozum nefungoval, akoby mal.

Ruka so štíhlymi prstami sa dotkla jeho ramena. „Zabudol som na tie zázračné tetovania.“ Dotyk nebol chladný, akoby očakával. Naopak. Kontakt priam pálil a bol tak veľmi hmotný, že nebolo možné zamieňať si ho s výplodom fantázie.

„Si mŕtvy,“ zašepkal Naver, neodtŕhajúc pohľad od zrkadla zo strachu, čo sa stane, ak sa otočí.

„Som,“ Daniel sa usmieval, „prišiel som sa rozlúčiť.“

Naver sa obrátil a ruka z jeho ramena sa odtiahla. Zrazu si uvedomil, aká mu je zima.

Daniel vyzeral skoro rovnako, ako si ho pamätal. Výrazné modré oči, trochu pehavý nos, rovné uhľovočierne vlasy. Mal na sebe čiernostriebornú košeľu s písmom, ktoré mág nevedel prečítať, a čierne nohavice. Naver si nepamätal, že by ho niekedy predtým videl v čiernom. Rukávy boli dlhé, ale kratšie ako ti, na ktoré bol zvyknutý.

„Mrzelo ma, že som nemohol skôr,“ priznal Daniel, ale neprestával sa usmievať.

Naver neisto prikývol, stále sa mu to všetko neuležalo v hlave. Siahol po košeli, ktorú mal prehodenú cez okraj vane a obliekol si ju. Na niekoľkých miestach bola pretrhnutá a krv na nej už zasychala. Väčšina nebola jeho.

Daniel sa otočil a kývol na neho a Naver si uvedomil, že mu nezostáva nič iné len ho nasledovať. V jednoducho zariadenej izbe si mŕtvy sadol na stoličku a Naver zostal bezradne stáť. Trochu ho ukľudňovalo, že ani Daniel nevyzerá, že by vedel, čo ďalej.

V Iseale mágov učili rovnako využívať rozum a logiku ako aj inštinkty. Logika mu hovorila, že mŕtvi sa nevracajú. Ale všetkých - 5 alebo 6 alebo koľko ich mal – zmyslov mu hovorilo, že bytosť sediaca na stoličke je naozaj Daniel. Iste, boli tu drobnosti, ktoré sa zmenili... Akási väčšia istota v očiach. Vytratili sa niektoré nervózne gestá – aspoň tak sa mu zdalo. Za tých niekoľko minút si Naver uvedomil, že Daniel pôsobí možno nie spokojne, ale rozhodne vyrovnane.

„Chcel som sa rozlúčiť,“ opakoval tmavovlasý mladý muž, „a už viackrát neprídem. Nie je dobré, aby sa živí upriamovali k mŕtvym.“

„Aké to je? Byť mŕtvy?“

Pokrčenie ramien. „To... to ti nevysvetlím. Je to zložité.“

„Myslíš, že by som to nepochopil?“ Naver si pomaly sadol k Danielovým nohám.

„Tým chcem povedať, že ja tomu nerozumiem. A načo budeme hovoriť o veciach, o ktorých ti neviem nič povedať? Radšej... Ty tu už končíš, však?“

Naver prikývol a oprel si líce o Danielovo koleno. Zrazu túžil predstierať, že sa nič nezmenilo, že Daniel žije. Aspoň na chvíľu. Dúfal, že ten bude hrať s ním.

„Už len záverečné skúšky... Neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať, aby som ich nespravil,“ ucítil prsty, ktoré sa hrali s jeho vlasmi. „Vieš... nie som si istý, či ma to teší.“

„Prečo?“ Ruka na jeho temene sa na okamih zarazila.

„Všetko je to... len o tom, aby sme zabili zopár oblúd. Vôbec to nie je o mágii. Vôbec to nie je o nás... Kedysi bola mágia celkom iná. Nedávno som čítal jednu knihu... Bolo to... vlastne to bol dobrodružný román,“ slabo sa zasmial, „o mágii pred nejakými dvesto rokmi. Všetko sa odvtedy zmenilo... prečo tak veľmi záleží na nejakých monštrách? Zjavne ich nie je tak veľa, ako nás strašia... Ako často počuješ, že niekoho zabili? Už je jedno, kto akej mágii vládne... všetci sa učíme to isté.“

Boli tu ďalšie veci, ktoré však nechcel povedať. Nechcelo sa mu rozprávať, že nestojí o nalinkovaný život, že nikomu nedal právo odniesť ho v detskom veku od rodičov, len čo sa u neho prejavili magické schopnosti, že nestál o to, vyrastať medzi povinnosťami a výcvikom prakticky odrezaný od ostatného sveta, že nik nemal právo vychovať z neho duševného kripľa, z ktorého treba každý cit doslova páčiť. Taký si totiž pripadal. A keď konečne stretol niekoho blízkeho... Nie, nechcel na to myslieť.

„Naver? Spravíš mi láskavosť?“

Prekvapený tým tónom zdvihol hlavu a pozrel sa do Danielových vážnych modrých očí. Daniel odtiahol ruku a položil ju na opierku.

„Zabi ich čo najviac. Tak veľa, ako len budeš môcť.“

V tých slovách bolo čosi, čo sa dokonca dalo nazvať nenávisťou. Naver bol prekvapený a asi to na ňom bolo vidieť.

„Vieš... Vždy som si myslel, že mám svoj život pod kontrolou,“ začal Daniel vysvetľovať a mág sa zarazil. Natiahol sa za rukou, ktorú mal pred chvíľou vo vlasoch, a chytil Daniela za zápästie. Dlho si prezeral jeho predlaktie, akoby to nebolo zrejmé na prvý pohľad. Jazvy chýbali.

„Máš môj nôž,“ poznamenal mŕtvy.

„Áno.“

„Už ho nepotrebujem.“

Na okamih ostali ticho. Daniel sa díval na Naverove prsty okolo svojho zápästia. Zdalo sa, že to, že Naver všetko vie, mu pripadá úplne prirodzené.

„Myslel som, že mám svoj život pod kontrolou, ale mýlil som sa... Tie príšery vedia narobiť viac škody ako si myslíš.“

„Bola to autonehoda,“ teraz už držal jeho ruku a prepletal ich prsty.

„Áno. Čosi mi vbehlo do cesty. Čosi s mnohými očami a obrovskými tesákmi. Čosi odporné a desivé... Stočil som volant...“ odmlčal sa, potom pokračoval: „Neviem ti povedať, aké je byť mŕtvy... Ale viem ti opísať umieranie. Vlastne si to ani neuvedomíš... V jednej chvíli si živý a potom... Tú zmenu zbadáš až po chvíli.“

Opäť mlčali. Daniel zdvihol voľnú ruku a jemne sa dotkol mágovho ľavého ucha. „Dúfam, že sa to rýchlo zahojí,“ poznamenal. „Tie náušnice ti pristanú.“

Naver sa slabo usmial. Nikdy sa nečervenal.

„Sľúb mi, že tých príšer zabiješ veľa.“

„Sľubujem,“ Naver zdvihol druhú ruku a položil ju Danielovi zozadu na krk. Tmavovlasý muž sa sklonil a pobozkal ho.

V tej chvíli si Naver niečo uvedomil. Cítil jeho pulz, ale nie dych.

„Čo je? Aha... prepáč, zabudol som.“

Daniel sa zhlboka nadýchol a uškrnul sa. „Ľahko sa na to zabúda.“

Zrazu sa zarazil. „Musím ísť,“ zamračil sa, „mrzí ma to, ale musím.“

Krátko ho pobozkal a... zrazu ho nebolo. Naver ešte dlho sedel v tme na zemi a snažil sa urovnať si to v hlave.