Svet Zlomu

3.

Nepamätal si, že by niekedy tak veľmi krvácal... že by videl niekoho tak veľmi krvácať. Dovliekol sa k akýmsi schodom a oprel sa o ne. Ruky si tisol k bruchu, díval sa, ako mu červená tekutina presakuje pomedzi ne.

Odtrhol pohľad od vlastného zranenia a upriamil ho na príšeru v tmavej kaluži. Ešte sa chcela. Ešte nebola celkom mŕtva. Umrú naraz.

Necítil bolesť. Tetovania na ramenách ho chránili, ale bol veľmi slabý a nemohol vyvolať ani najjednoduchšie liečivé kúzlo. Desil sa okamihu, keď mágia zlyhá úplne a on po rokoch prvýkrát ucíti bolesť.

Od jeho odchodu z Isealy uplynulo 5 rokov. Päť rokov vyplnených lovom príšer a krátkymi neuspokojivými vzťahmi. Väčšinou končili na presvedčení jeho milencov, že miluje niekoho iného. A mohol im po pravde povedať, že to tak nie je? V práci však bol úspešný a mohol byť na seba hrdý. Podarilo sa mu vyčistiť takmer celé pobrežie rieky a vďaka nemu tam bolo aj v noci opäť bezpečne. A stal sa hrdinom, keď porazil príšeru, čo terorizovala obyvateľov vo východnej časti Halinoru a zabila aj niekoľko mágov... A kedykoľvek sa mal chuť sťažovať na nevďačnosť svojho povolania, zišli mu na um modré oči, pre ktoré by urobil čokoľvek na svete.

Trvalo to neskutočne dlho. Príšera sa medzitým prestala mykať. Rátal sekundy a pokúšal sa nemyslieť na okamih, keď tetovania...

Ak by vládal, kričal by. Všetko zahalilo ostré biele svetlo. Nevedel, či je tá bolesť naozaj taká strašná alebo je to len tým, že si už nepamätá, kedy naposledy nejakú cítil. Niežeby bol schopný rozmýšľať...

Zrazu to ustalo. Pomaly sa posadil. Cítil sa otrasený, ale v poriadku. V jedinom bláznivom okamihu si uvedomil, že je mŕtvy.

Hľadel na svoje mŕtve telo. Nevyzeralo dobre. Oči mal široko roztvorené, tvár skrivenú bolesťou.

Keby nebol tak hlúpo nehmotný, niečo by s tým urobil. Sedel a hľadel si na ruky. Čo teraz?

„Prepáč, že mi to trvalo tak dlho.“

Prudko zdvihol hlavu a prvé, čo zbadal, boli výrazné modré oči.

„Daniel?“

vôbec sa nezmenil. Odkedy ho naposledy videl, nezmenila sa jediná drobnosť. Vlastne... na ramenách mal zavesenú kosu – striebornú so zvláštnymi runami.

„Ty si... smrť?“

Tmavovlasý muž sa slabo usmial. „Áno... Mám na starosti Halinor a Isealu.“

Naver zažmurkal. Nemohol povedať, že tomu rozumie. Zarazene sa díval, ako si Daniel sadá na schody vedľa neho. Rúčka kosy ho strčila do boku.

„Prepáč.“

Naver si uvedomil, aký dôležitý pre neho ten modrooký chalan je. Aj teraz, po tak dlhom čase.

„Ako...?“

Smrť sa na neho nedíval. Opieral sa predlaktiami o svoje kolená a hľadel pred seba. prsty na rukách mal prepletené.

„V jednej chvíli som sedel za volantom, v druhej som stál vedľa rozbitého auta. Parkovala tam sanitka. A oproti mne stál chlap v čiernom s kosou. Vrazil mi ju do ruky a povedal:

- Odchádzam do dôchodku. Vidí sa mi, že si na túto prácu dobrý. Máš desať sekúnd na rozmyslenie.

Alebo také dačo... Nedívaj sa tak na mňa, naozaj to tak bolo! Kým som sa spamätal...,“ uškrnul sa. „Nie je to zlá práca.“

Naver ho chytil za ruku. Ani si nebol istý prečo – snáď, aby sa uistil, že je rovnako hmotný ako Daniel alebo že Smrť je rovnako nehmotný ako on.

„Keby som to bol vedel...“

„Prečo myslíš, že som ti to nepovedal skôr?“ Danielove oči svietili. „Asi by som mal prejsť k povinnostiam... Tak... Po smrti existujú dve možnosti... Jedna je zostať tu ako duch,“ zdalo sa, že Smrť odrieka presne naučený text: „druhá sú tamtie dvere,“ mávol voľnou rukou k vysokým bielym schodom zakončeným čiernou bránou, o ktorých si bol Naver istý, že tam predtým neboli.: „Skôr, ako sa začneš pýtať, neviem, čo je za nimi. Nikdy som nebol ďalej ako na poslednom schode.“

Na chvíľu zostali obaja úplne ticho. Nebolo počuť ani len dych, len odkiaľsi z inej ulice doliehal hluk dopravy. Daniel sa hral s prsteňom na Naverovej ruke a díval sa uprene pred seba. Mág ho bez pohybu uprene sledoval, uvedomujúc si, ako veľa chýbalo jeho spomienkam oproti skutočnej predlohe.

Vlastne to bola veľmi hlúpa chvíľa na ďalšie stretnutie.

Zdalo sa, že Smrť sa k niečomu odhodláva.

„Chcel by som ti navrhnúť tretiu možnosť,“ ozval sa pomaly. „Vieš, je to fajn práca... Ale je mi smutno, chápeš? Každý, s kým sa stretnem... a živým sa polievkami z konzervy... Áno, živým... je to ako byť opäť živý... Všetky potreby...“ potriasol hlavou. „Nie to som chcel. Ten dom by mal plniť moje priania, ale nejako sa mi to nedarí...“

Naver nadvihol obočie. „Chceš, aby som ti pral, upratoval a čakal ťa s teplou večerou?“

„Také dačo...“ trochu neisto zatiahol Daniel.

Mág uprel pohľad na čierne dvere. „Je to veľa schodov,“ poznamenal. „Čo robí taký duch?“

Daniel sa viditeľne zarazil: „Ale...“

Naver pokrčil ramenami. „Zvažujem možnosti.“

„No tak...“ Ako mohol Smrť vyzerať tak neskutočne nevinne a prosebne? „Vieš, že ťa...“ Daniel stíchol.

„Dokonči to!“ vyzval ho Naver.

„Milujem ťa,“ priznal sa Smrť, nedívajúc sa na neho. Červenal sa. Smrť sa červenal.

„Akoby si nevedel, že budem súhlasiť, ešte skôr ako si s tým začal,“ uškrnul sa mág.

Daniel sa žiarivo usmial a Naver musel uznať, že tento úsmev sa mu páči oveľa viac ako ten, čo vídal počas toho roku, keď boli obaja živý. Bolo neuveriteľné, že Smrť vyzerá ako niekto, kto má toho ešte veľa pred sebou.

„Ideme domov?“

Je jednoduché opísať smrť. Smrť má modré oči.