Svet Zlomu

Naver sedel na kmeni vyvráteného stromu a pozoroval vodu, ktorá mu omývala bosé nohy. Čakal.

Sedel na jednom mieste už dlhú chvíľu a začínala sa ho zmocňovať nervozita. Nenosil hodinky, ale už dávna sa naučil vnímať čas veľmi citlivo. Vedel, že Daniel strašne mešká, čo sa mu nikdy predtým nestalo.

Každá minúta sa mu zarezávala do mysle s nepríjemnou dotieravosťou.

Stretávali sa už viac ako rok na okraji lesa, ktorý oddeľoval mestá Iseala a Halinor a spájal ich svety.

Naver vyrástol v meste mágie, Iseale, ktoré bolo vybudované pred rokmi a od svojho vzniku vychovalo veľa zdatných lovcov príšer. To bolo jej účelom už od okamihu, keď sa zjavili – nevedno odkiaľ – a začali sa nebezpečne množiť a ničiť a zabíjať… Obludy, ktoré nemali prirodzeného nepriateľa a ako to Naver chápal, narúšali ekosystém, v ktorom ľudia žili.

Bol nadaný, aj keď samotársky študent so silnou prírodnou mágiou, ktorá ho vždy ťahala do lesov obklopujúcich mesto. Obľúbil si presvetlené miesto s malým jazierkom a keďže málokto z Isealy chodil tak ďaleko za múry mesta a ľudia z Halinoru nevstupovali do lesov vôbec z úcty k mágii, mohol tam čas tráviť úplne nerušene.

V ten deň tam už však niekto sedel. Mladý muž, skôr chalan, s tmavými vlasmi a výrazne modrými očami – boli to prvé, čo si na ňom Naver všimol. Na tvári mal neprístupný výraz a zdalo sa, že si ani neuvedomil, že je Naver mág.

„To je moje miesto!“ zavrčal Naver a skrížil ruky na hrudi, pohyb sprevádzaný jemným zvonením zlatých náramkov na jeho zápästiach.

Ten druhý pokrčil ramenami. V rukách držal suchý konár, ktorý sa už začínal podobať na postavu, a skladací nôž.

„Vravím, že...“

„Počul som. Menovku tu nemáš.“

Žiadna očividná úcta, ale ani rebelantstvo – to Naver nikdy nemal rád. Z toho človeka vyžaroval chlad a pokoj, očividný nezáujem.

Mág zovrel ruku v päsť a chvíľu ho skutočne chcel prekliať alebo udrieť, vzápätí však uvoľnil prsty a rezignovane si sadol na kmeň stromu a vytiahol knihu. Hoci sa snažil sústrediť na čítanie, pohľad mu neustále zalietal k votrelcovi sediacemu v tráve. Napriek všetkému sa ich oči niekoľkokrát stretli.

Bol tam aj na druhý deň, aj na tretí... aj všetky nasledujúce, čo spočiatku Navera rozlaďovalo. Odhodlal sa ale vracať sa stále znovu a nestiahnuť sa z toho, čo vyzeralo ako boj s dočasnými prímeriami.

Na tretí deň sa dozvedel jeho meno a neskôr ich neustála prítomnosť toho druhého priviedla k nutnosti rozprávať sa. Akosi, Naver by nevedel povedať kedy, sa dočasné prímeria zmenili na trvalý mier a neskôr na spojenectvo. Daniel o sebe nehovoril veľa, tvrdil, že niet o čom, ale s úprimným záujmom počúval všetko, čo mág rozprával. Na Naverovo prekvapenie bolo veľmi ľahké prelomiť hradby neprístupnosti a dokonca sa pristihol, že ho to baví.

Delili ich svety. Ich životy boli také rozdielne, že počúvať toho druhého bolo skoro ako čítať Science fiction. Daniel bol fascinovaný aj najjednoduchšími ilúziami, ktoré sa mágovi zdali samozrejmé. Oči mu svietili, žiarili, keď pozoroval roj svetlušiek, ktoré Naver vytvoril a potom nechal zmiznúť.

Napriek tomu, že musel Danielovi vysvetliť všetky princípy, ak sa chcel sťažovať, čo sa mu nedarí a kto ho nahneval, a sám občas nechápal všetko, čo tmavovlasý chalan rozprával, mal pocit, že prvý raz v živote mu je niekto blízky.

* * *

Uvedomil si, že si zo zápästí sťahuje tenké náramky s magickými symbolmi, rozopína si plášť, zbavuje sa všetkých tých drobností, ktoré hovorili svetu, že je mág. Tie maličkosti, kvôli ktorým sa mu ľudia nepozerali do očí a správali sa prehnane úctivo, ledva si uvedomujúc, že je ešte len študent. Neznášal to.

Ostal v obyčajnej svetlozelenej košeli bez rukávov, nohaviciach a teniskách. Odraz vo vode mu prezradil, že vyzerá celkom nenápadne. Mal sedemnásť alebo osemnásť, možno dokonca devätnásť rokov. O svojom veku už dávno stratil prehľad. Svetlé, slnkom vyťahané, vlasy mu padali do tváre otravným, neposlušným spôsobom. Mal zelené oči a v ľavom uchu dve zlaté náušnice.

V Halinore bol niekoľkokrát kvôli Iseale aj s Danielom, vyznal sa v meste dosť na to, aby našiel bytovú zástavbu, kde Daniel býval.

Tmavovlasý chalan bol od svojich štrnástich rokov sirota a býval s tetou, ktorá nikdy nebola zdravá, nikdy psychicky v poriadku. Ten jedenkrát, keď ju Naver stretol, zabudla jeho meno takmer okamžite a ani sa nezdalo, že by jej na tom záležalo. Sedela v hojdacom kresle a dívala sa z okna, no nezdalo sa, že ich vníma.

Byt bol na treťom poschodí ošarpaného domu. Naver neisto zastal pred dverami, zhlboka sa nadýchol a zabúchal na dvere. Trochu ho zarazilo, že pohyb ruky nedopĺňalo zvonenie náramkov.

Nič sa nestalo.

Zabúchal znova.

Dvere bytu naproti sa otvorili a vyšla z nich nesympaticky vyzerajúca žena. Naver si spomenul, že Daniel ju raz označil za hlúpu klebetnicu.

„Kto ste?“ spýtala sa panovačným tónom, ktorý vyžadoval priamu a okamžitú odpoveď.

„Hľadám Daniela Willsona,“ povedal, náročky sa vyhnúc jej otázke.

„Pýtala som sa, kto ste,“ odpovedala. Premeriavala si ho dravčím pohľadom. Zrazu sa zarazila a Naver sa v duchu preklial. Zabudol na prsteň, najdôležitejší a najnápadnejší symbol. Stále ho mal na ruke.

„Nevedela som, že Willson má takých priateľov,“ poznamenala už trochu prístupnejšie, „vlastne som nevedela, že má vôbec nejakých.“

„Neviete, kde je?“

Pokrčila ramenami. „Mal autonehodu. Ráno sa tu zháňali po nejakých príbuzných alebo známych.“

„Je...?“ Naver si nebol istý, čo povedať. Mrazilo ho.

„Neviem. V Nemocnici?“

Naver si vypýtal a adresu a zatiaľ, čo mu ju hovorila, si sťahoval z prsta prsteň, zlatý so zeleným očkom.

* * *

Nemocnica stála na okraji mesta a mala neprívetivú fasádu. Kedysi možno bolo biela, ale vďaka neďalekej diaľnici sa už dávno zmenila na šedú. Z dverí sa olupovala farba.

Žena za pultom prímu vyzerala milo, ale až príliš poctivo a Naver si nebol istý, ako zareaguje na jeho žiadosť.

„Hľadám Daniela Willsona,“ povedal po pozdrave, „na traumatológii, myslím.“

Rýchlo nahliadla do počítača. „Ste príbuzný?“ spýtala sa.

Pokrútil hlavou.

„Potom je mi ľúto, ale nemôžem vám poskytnúť žiadne informácie.“

Z toho usudzoval, že je to vážne. Vzdychol si a znovu ju prehodnotil. Zaberie, pomyslel si a siahol do vrecka.

Keď prsteň dopadol na stôl, výraz zdravotníčky sa zmenil z rozhodnosti na úctivú plachosť.

„ARO,“ povedal, „pýtajte si doktora Levera.“

* * *

Lekár bol postarší muž s prešedivenými vlasmi, na ktorom bolo vidieť, že mu pramálo záleží na príbuznosti.

„Bolo to vážne,“ vysvetľoval, keď ho viedol k posteli za zástenou. Prístroje hučali, pípali, brneli... „Šoféroval...“

Naver si spomenul na staručké rozhrkané autíčko, na ktoré bol Daniel hrdý.

„Čosi mu vbehlo pod kolesá, strhol volant, narazil do zvodidiel... Žena na mieste spolujazdca... jeho teta, myslím... bola na mieste mŕtva.“

„A Daniel?“

Ležal v nemocničnej posteli, obviazané čelo, hadičky a elektródy ho spájali s prístrojmi. Naver nejasne tušil ich funkcie, ale zachytil pohľadom ventilátor, ktorý dýchal miesto tmavovlasého chalana.

Lekár sa zhlboka nadýchol: „Je mi to ľúto... technicky je mŕtvy... úlomok skla mu prenikol hlboko do lebky... ak by sme ho odpojili... Nemá vraj žiadnych príbuzných... Vy nie ste príbuzný, však?“ zarazil sa.

Naver pokrútil hlavou: „Sme... boli sme... si blízki.“

Doktor Lever krátko prikývol. „Chápem... Nemá žiadnych príbuzných, ale medzi dokladmi mal kartičku darcu orgánov... Vlastne ho už pripravujeme na operáciu...“

Naver prikývol. Neisto stál na mieste a cítil, ako ho pália oči. Neplakal a vedel, že ani nebude. Nepamätal si, že by niekedy plakal.

„Mimochodom,“ spomenul si lekár, :jeho osobné veci sú v hornom šuflíku,“ kývol hlavou smerom k nočnému stolíku.

Naver vytiahol zásuvku a nazrel do nej, hoci si nebol istý, či na jej obsahu záleží. Peňaženka, doklady, vreckový nožík...

„Teraz ma niečo napadlo,“ doktor Lever podišiel k Danielovi a opatrne otočil jeho ruku tak, že bolo vidieť spodnú stranu predlaktia, pokrytú viac alebo menej zahojenými reznými ranami.

„Bol som na to zvedavý odkedy som si to všimol.“

Naver potriasol hlavou. „Nič o tom neviem,“ klamal. Bolo to Danielovo súkromie.

Nemohol si tie rany nevšimnúť. Daniel ich zakrýval dlhými rukávmi, ale mág o nich vedel takmer od začiatku. Nepýtal sa na ne, nikdy nenašiel správne slová, ale zaujímalo ho to a znepokojovalo.

Len ten jediný raz sa pokúsil čítať Danielove myšlienky, spomienky. Vlámal sa mu do hlavy, pátrajúc po niečom, čo by veci objasnilo.

Videl štrnásťročného Daniela kľačiaceho na zemi. Rukami si zakrýval uši, oči mal pevne zavreté. Budovu pred ním pohlcovali plamene. Naver nikdy netušil, že oheň môže byť taký hlučný.

Obraz sa zmenil. Daniel sedel na okraji vane, v chvejúcej sa ruke držal nôž. Zrazu sa prestal triasť. Jeho myšlienky sa rozliehali v Naverovej hlave: Mám nad tým absolútnu kontrolu. Zomriem, keď sa tak rozhodnem.

Mága to vtedy vystrašilo.

Lekár pokrčil plecami. „Nechám vás, ak chcete.“

Naver prikývol. O pár sekúnd neskôr osamel s vlastne už mŕtvym Danielom a hučiacimi prístrojmi.

Chytil ho za ruku, tú, na ktorú predtým lekár upozorňoval, a cítil teplo a pulz. Srdce poháňal niektorý z prístrojov.

V Iseale ho učili myslieť, riadiť sa rozumom a zatlačiť city do úzadia. Vedel, že je zbytočné snažiť sa zabrániť lekárom v odpojení od prístrojov alebo v použití orgánov pre niekoho iného. Aj keby Daniela udržiavali pri „živote“ roky, nebolo by to nič platné.

Čím viac si to uvedomoval, tým viac to bolelo. Neplakal, ale oči ho neznesiteľne pálili. Všetko halila vlhká hmla.

Nevedel, čo má robiť, ako sa vhodne rozlúčiť. Mal by niečo hovoriť? Môže ho počuť? Jeho mozog nefunguje, môže ho teda vnímať? Dlhú chvíľu len nečinne stál a zvieral Danielovu ruku v oboch svojich, potom sa sklonil a pobozkal ho na líce. Čelo mal obviazané a Naverovi sa to videlo vhodnejšie ako bozkávať ho na pery.

Potom natiahol ruku k zásuvke stolíka, vybral z nej skladací nožík a vložil si ho do vrecka. Vlastne ani nevedel prečo.

Celé to bolo hlúpe a ironické.

„Ozvite sa neskôr,“ povedala mu žena na príme, „budeme už vedieť dátum pohrebu.“

Vyšiel von, kde už bola tma, a uvedomil si, že bude mať problémy. Mal byť dávno doma.

Akosi mu to bolo jedno.

* * *

Pohreb videl len z diaľky, nejako si nebol istý, ako by tam pôsobil. Stál pri bráne cintorína a pozoroval ceremóniu odtiaľ. Aj tak tam takmer nik neprišiel. Zopár susedov, zrejme zo slušnosti.

Uvedomil si, že sa chveje. Oči mu vlhli.

Obrad bol takmer na konci, keď zistil, že mu po líci steká prvá slza.