Svet Zlomu

Druhá Kapitola

Rok 352 po Zlomovej vojne

 „Myslíš, že tvoj diabolský plán vyjde?“ spýtala sa Jennifer, nalievajúc Lilian čaj.

Shatterfieldovci už spali v izbách na poschodí, rovnako ako malá Scarlett. Démon ležal za gaučom, natiahnutý na celú svoju dĺžku, so svojou impozantnou hlavou položenou na veľkých tlapkách.

Lilian, usadená v na gauči s nohami v svetlobelasých džínsoch a chlpatých papučiach natiahnutými pred seba, pokrčila ramenami. „Dúfam... Vkladám do toho veľké nádeje.“

„O aký diabolský plán ide?“ spýtal sa Démon rozospato, zdvihnúc hlavu a žmúriac dvojfarebnými očami.

„Tajne dúfame, že ten tvoj nepodarený poručník a môj svetlovlasý kamarát sa do seba bezhlavo zamilujú,“ uškrnula sa polovíla a napoly sa k nemu obrátila. Lilian mala Underwoodovcov rada a bola jednou z mála osôb zasvätených do väčšiny ich tajomstiev. vedela, že Neil je upír, že Démon neznáša, že musí pred cudzími mlčať, a poznala aj históriu nevydarených vzťahov hnedovlasého upíra.

„Hmm...“ zatiahol Démon, „chcete počuť klebetu?“

„Dávaj,“ vyzvala ho Jennifer, stočená v kresle do klbôčka, s bradou opretou o koleno.

Pes naklonil hlavu na bok a v očiach sa mu zračilo vedomie vlastnej dôležitosti. „Neil sa už zabuchol,“ vyhlásil, zjavne si vychutnávajúc účinok svojich slov.

„Fakt?“

„Vážne?“

štekavo sa zasmial. „Celkom fakticky. Láska na prvý pohľad... zem sa zatriasla a tak ďalej...“

Jen odložila svoj pohár na bok, oči sa jej zúžili. Mal ich šedé, o niečo svetlejšie ako Neil. „Prečo o tom nič neviem?“

„Kto je ten šťastný?“ pridala sa Lilian.

„Nie je to dlho,“ odpovedal najskôr na Jenniferinu otázku. „Len od včera... A jedná sa o chlapa z veštby spred sedemdesiatich rokov.“ Vedel, že obe o tej veštbe vedia. Ale Lilian ten obrázok nikdy nevidela a Jennifer natoľko nedôverovala podobným veciam, že sa zrejme nenamáhala zapamätať si ho. Videl napätie na ich tvárach a vychutnával si pozornosť, ktorú mu venovali. Väčšinou ho každý považoval za dieťa a málokedy ho brali vážne. Neil áno, ten sa vždy snažil starať o tých, za ktorých mal zodpovednosť, ako najlepšie vedel a Démon si rád myslel, že sú v podstate celkom dobrý tím a tešilo ho, že niekto berie ohľad na jeho názory.

„A... verte alebo nie... ten chlap práve spí v izbe nad nami.“

///

Nespal. Adrian ležal na boku na úzkej posteli, objímajúc perinu s bledomodrými pásikmi.

Bol si stopercentne istý, že to veľké tmavé psisko – Démon – je to isté zviera, ktoré stretol večer predtým. To by zrejme znamenalo, že Neil Underwood...

Existuje vôbec láska na prvý pohľad?

Teraz by bol povedal, že áno.

Zovrel v prstoch prívesok v tvare slnka, ktorý mu visel na krku a ktorý neskladal. Bol to amulet Šťastných náhod, ktorý nechal dobiť energiou len pred niekoľkými dňami za pre študenta drahé peniaze a ktorý ho mal ochrániť pred nepríjemnosťami a priniesť mu úspech. Bol to jeden z najlacnejších amuletov, aké bolo vôbec možno kúpiť, a mnohí pochybovali o jeho účinnosti, ale Adrianovi sa predsa len zdalo, že na ňom niečo bude.

///

Väčšina upírov nemá inú rodinu okrem príslušníkov svojho druhu, s ktorými je pokrvne spriaznení. Nazývajú ich bratmi a sestrami a zvyčajne k nim majú blízky vzťah. Neil nie. Jeho stvoriteľ a dvaja jeho bratia boli už sedemdesiat rokov uväznení v kobkách pod mestom, niekoľko ich bolo mŕtvych a tých ostatných stretával len pri zvláštnych príležitostiach, väčšinou bez vlastného pričinenia. Zdravil sa s nimi, chodil na pohreby tým, čo umreli, ale nič viac.

Keď Leroya Yalesa vtedy zatkli, ostalo v Halinore sedem čerstvo premenených upírov bez zázemia. Podľa pôvodného plánu upíra s túžbou po moci mali prísť o dušu a slobodnú vôľu a stať sa nástrojom v jeho rukách, slúžiť v boji proti Kontaktu. Našťastie oddelenie pre Riešenie Upírskych Záležitostí to včas odhalilo a zasiahlo skôr, ako sa to Yalesovi podarilo dotiahnuť do konca, nie však dosť skoro na to, aby ich zachránil úplne. Mali za sebou traumu, v mysli im uviazol pocit zrady, nevedeli, na koho sa obrátiť a čo ďalej robiť. Kontakt s ľuďmi im pridelil sociálneho kurátora a zabezpečil terapiu so psychológom, dúfajúc, že sa podarí odstrániť aspoň tie najhoršie dôsledky krutosti, s akou sa k nim osud zachoval.

Po niekoľkých dňoch sa ukázalo, že to zďaleka nestačí. Mladí upíri sa nedokázali prispôsobiť novému životu bez neustálej opory, takej, akú majú iní v svojich stvoriteľoch. V tom čase neexistovali školení pracovníci na tento účel, hoci dnes sa na ich výuke už pracuje. Počítač viac-menej náhodne (riadiac sa vlastne len vzdelaním, zázemím, čistým trestným registrom a pracovným vyťažením kandidátov) vybral sedem upírov, ktorí už patrili medzi plnohodnotných členov spoločnosti podľa všetkých kritérií Kontaktu – boli riadnymi občanmi mesta, mali registráciu v databázach neľudí spravovaných Kontaktom, mali ukončený nejaký typ stredného alebo vyššieho vzdelania (odbornými strednými školami počnúc, Akadémiou Kontaktu s Ľuďmi končiac) vhodného pre ich budúci život, a ich existencia bola zobratá na vedomie Najvyššou Upírkou mesta.

Jedným z nich, tým, ktorý sa stal „pestúnkou“ Neila Underwooda, bol čiernovlasý mladý muž s mačacími očami a mnohokrát prepichnutými ušami, ktorý sa neskôr stal trikrát po sebe najlepším strelcom Kontaktu s Ľuďmi.

///

Po takom zážitku sa cítite podvedení a zradení. Sú noci, keď nemôžete prestať plakať. A sú dni, keď podozrievate všetkých, čakáte, kedy vám podložia nohu, ste presvedčení, že každý je nebezpečný a nenávidíte celý svet.

Myslíte si, že tí, okolo ktorých prechádzate, sa na vás uškŕňajú a šepkajú si. O vás.

A niekedy je to pravda.

Neil Underwood:

Zločin v mene tradícií (prípad ľud verzus Leroy Yales)

///

Rok 278 po Zlomovej vojne

Axel Watson mal fyzicky 21 rokov, v skutočnosti len o dva a pol viac. Len nedávno ukončil Akadémiu Kontaktu, pričom sa počas celého štúdia venoval príprave na prácu v oblasti boja proti zločinu. To, čo bolo jeho prvou úlohou, malo so zločinom súvis, ale Axelovi sa to zdalo skoro trápne a už vôbec nie zábavné.

Keď kráčal dlhou chodbou bez okien osvetlenou nepríjemným neónovým svetlom, nerobilo mu problém tváriť sa vzdorovito. Už od malička o ňom hovorili, že je rebel, aj keď sa vždy držal v rozumných medziach. Vedelo sa o ňom, že nepohne ani prstom, ak to nie je nutné a niektorý ho preto – aj napriek jeho až prekvapivej poriadkumilovnosti – považovali za lajdáka. Nemohol sa diviť, že u tých, čo ho nepoznali, vzbudzoval podozrenie. Pri svojej výške stodeväťdesiattri centimetrov prevyšoval väčšinu svojich známych aspoň o pár centimetrov, jeho oblečenie bolo prevažne čierne a ak by zrátal náušnice v oboch ušiach, dostal by magické číslo. A nad tým všetkým stála ešte skutočnosť, že jeho oči mali podivnú žltozelenú farbu a mačací výraz.

Vôbec nemal záujem strážiť nejaké upírie mláďa, nebol žiadna pestúnka. Nasršene neodzdravil administrátorovi šéfa oddelenia, ktorého na chodbe minul, a kolegovi, ktorý ukončil Akadémiu zároveň s ním, ale ktorý mal viac šťastia a dostal sa priamo ku skutočnej práci, nevenoval ani pohľad.

Videl už fotku Neila Underwooda a keď ho našiel sedieť v čakárni svojho šéfa, pod dohľadom démonky patriacej k strážnej službe, jeho prvý dojem sa ani trochu nezmenil. Bohaté rozmaznané chlapčisko.

Neil sedel v kresle s otvoreným časopisom na kolenách a upieral na Axela vyľakaný pohľad. Nachádzal sa aj fyzicky v tom problémovom období medzi ľudskosťou a vampirizmom, nemohol nijako zakryť to, čím sa stal. V pootvorených ústach sa zreteľne blyšťali ostré očné zuby, to sa „dospelým“ upírom nestávalo. Jazvy, ktoré počas ľudského obdobia jeho života pokrývali ľavú stranu jeho tváre a krku, bledli, ale ešte sa dali rozoznať v svetlých fľakoch na jeho pokožke. Vlasy a oči mu oproti fotografii, ktorú Axel dostal, stmavli. Nepripomínal už bábiku, za ktorú ho ktosi vraj označil (k Axelovi prenikali rôzne podivné útržky informácií, ktorých zdrojom boli jeho sestry pracujúce na prípade), skôr vyzeral ako karikatúrka z kresleného vtipu.

To všetko, čo by u niekoho mohlo vyvolať ľútosť, nedokázalo prebiť znechutenie čiernovlasého upíra vyvolané dokonale vyžehlenými nohavicami, naleštenými topánkami a už na prvý pohľad zbytočne drahou kravatou (Uvoľnenou, ako bolo v tom čase v móde. Ale Neil nosil kravaty a košele ešte aj po tom, ako z módy vyšli. Zvykli sa smiať, že čaká na ich návrat, potom bude tvrdiť, že vôbec nebol pozadu, ale priekopník.). Mal prirodzený odpor k svojim rovesníkom (a Neil Underwood bol len o rok starší), ktorí mali priveľa peňazí. Najviac financií, ktoré kedy videl pokope, bola jeho najnovšia výplatná páska. Narodil sa v štvrti nazývanej Mravenisko, ktorá sa označovala ako „pochybná“, ako najstaršie z troch detí – a jediný syn – matky, ktorá nikdy nemala veľký záujem o zabezpečenie svojho potomstva. Keď s odretými ušami dokončil strednú škole (niežeby nebol inteligentný, práve naopak, ale vždy boli dôležitejšie veci), miesto na univerzite (na ktorú by mal IQ, ale nie financie a pôvod) skončil za barom jedného z prosperujúcejších podnikov v okolí (mal charizmu, dobre vyzeral, nepil v práci a nerozbíjal poháre) a s trvalým bydliskom v garsónke veľkej ako bežný šatník.

„Axel Watson,“ predstavil sa úsečne a natiahol ruku k tomu mužovi, ktorý medzitým vstal, chytiac časopis do jednej ruky.

„Underwood. Neil. Teší ma.“

Axel bol na seba hrdý, že sa zdržal prevrátenia očí.

///

Rok 352 po Zlomovej vojne

Neil si už nepamätal, čo nakoniec prelomilo ľady, ale bol za to vďačný. Axel mu nahradil brata, ktorého nikdy nemal a stal sa jeho sprievodcom po tom podivnom svete, na ktorý sa mu ťažko zvykalo. Postupne sa jeho život ustálil. Kontakt mu dal prácu v oddelení pre styk s verejnosťou, spravil ho svojím hovorcom, pretože Neil nemohol zaprieť svoje dobré vystupovanie a rečnícke schopnosti – ktoré sa na nešťastie pre neho strácali pri kontakte s mužmi, o ktorých by bol mal záujem. Axelov klan ho prakticky adoptoval.

Až neskôr sa Neilova rodina rozrástla spôsobom, s akým by nebol rátal – stal sa otcom.

///

Rok 321 po Zlomovej vojne

Axel ho vtedy vysadil pred budovou mestského sirotinca – Neil sa vlastne nikdy ani len nepokúsil naučiť šoférovať nič iné ako motorku, ktorú zbožňoval – a povzbudzujúco sa na neho uškrnul. „No tak, tváriš sa, akoby ti chceli odhryznúť hlavu. Ver mi, okrem teba tam nik nehryzie.“

Neil len pokrčil ramenami, zabuchol dvere auta a vykročil hore schodmi. Bol oblečený nezvyčajne formálne a cítil sa podobne, ako keď kráčal k lavici svedkov. Roky stával pred kamerami a čelil doterným novinárom v mene Kontaktu s Ľuďmi, ale teraz sa cítil neistý.

Krátko po poludní predchádzajúceho dňa mu zatelefonoval muž, ktorý sa predstavil ako sociálny pracovník. Ľudský sociálny pracovník. Informoval ho, že jeho synovec – ktorého Neil nikdy nepoznal a vlastne o ňom ani nevedel – pred niekoľkými dňami spolu s manželkou zahynul pri tragickom výbuchu plynu. Zostalo po nich dievčatko a Neil bol jej jediný žijúci príbuzný. Chcel by sa jej ujať?

Muž, ktorý na neho čakal, sa mu nepozdával. Mal tvrdú tvár, odmeraný výraz a vyžaroval z neho chlad. Upíra privítal len veľmi formálne, vlastne mu ledva podal ruku.

„Ste si istý, že sa chcete starať o to dieťa?“

Neil prikývol. „Chcem to skúsiť.“

„Na tom nie je čo skúšať,“ sociálny pracovník sa zamračil.

„Urobím, čo bude v mojich silách.“

Neil si nebol istý, či sa chce a zvládne starať o dieťa, ale cítil určitú zodpovednosť voči tomu dievčatku, voči svojim vlastným nebohým rodičom a aj voči sebe.

Keď on osirel, jeho vtedy osemnásťročný brat sa o neho nijako zvlášť nezaujímal. prišiel ho navštíviť raz, krátko po tom, čo bol Neil umiestnený do sirotinca, a potom znova, keď ho adoptovali manželia Underwoodovci, starší bohatý bezdetný pár.

Rád by zabezpečil, aby to dievčatko nebolo v živote osamelé.

„Aby som bol úprimný,“ povedal úradník stroho, „vôbec sa mi nepáči predstava, že by dieťa malo pripadnúť upírovi... Ale podľa zákona s tým právne nemôžem nič urobiť, hoci by som rád.“

A kto ťa žiada, aby si bol úprimný? Pomyslel si Neil, ale nahlas povedal: Stále o nej hovoríte ako o dieťati... Iste má aj meno.“

Muž sa ešte viac zamračil. „Volá sa... Jennifer. Áno, Jennifer Baumerová. Má necelých trinásť rokov. Chcete ju vidieť?“

Dievčatko stálo pri okne, hľadiac do nočnej ulice. Bola drobná na svoj vek, Neil by hádal najviac desať rokov. Bola bledá a keď sa otočila, pod očami mala kruhy. Hnedé vlasy mala neodborne ostrihané k brade a na koncoch skrútené. Čierne šaty vrecového strihu jej nepristali.

„Ahoj, Jennifer,“ povedal neisto.

„Dobrý večer, pán Underwood,“ odpovedala takmer šeptom a upierala na neho pohľad ustaranejší, než by sa malému dievčaťu patrilo.

Rozmýšľal, či jej povedali, že je upír. Alebo ho možno poznala zo správ. Aký asi bol jej vzťah k neľuďom?

///

Rok 352 po Zlomovej vojne

Neil sa nechal doviezť ku chate taxíkom, pretože na motorku jednoducho nebolo počasie. Cesty boli zľadovatené a zasypané snehom.

Jennifer ho ešte čakala, hoci už bola hlboká noc, a tuho ho objala, len čo odomkol dvere. Démon len rozospato zdvihol hlavu.

„Dobre, že si už tu,“ povedala tmavovlasá žena, oprašujúc mu sneh z ramien. „Maličká už spí, aj naši hostia... Príjemní ľudia... Neil, kde si bol tak dlho?“

Odložil vetrovku na vešiak a začal si vyzúvať topánky. „Povedal som, že sa zdržím...“

„Neil, my sme videli nočné správy,“ ozval sa Démon a zrazu znel veľmi čulo.

Upír sa zamračil. Nechcelo sa mu o tom hovoriť a bol unavený... a hladný... Takmer na to zabudol, hoci tlkot taxikárovho srdca ho takmer pripravil o rozum... A v dome bilo šesť sŕdc... Vytiahol z vrecka ploskačku opatrenú jemným kúzlom a otvoril ju. „Čo tým myslíš?“

„Ušiel im upír z kobky,“ znepokojenie v Jeninej tvári sa prehlbovalo.

Prikývol, prevrátiac do seba takmer celú fľaštičku. Nebolo to ono, krv nebola ani čerstvá, ani ľudská, ale už minul svoje povolenky. Každý upír registrovaný Kontaktom s Ľuďmi dostával raz za pol roka prídel povoleniek, ktoré mu umožňovali uhryznúť človeka. Vychádzalo to tak jedna na mesiac, pre pracovníkov Kontaktu o jednu alebo dve viac, a museli ste dodržiavať určité pravidlá. Hlavne nezabíjať.

„Neil... ten upír, ktorý ušiel... bol to ten chlap, čo...?“ nedopovedala. Keď videla výraz v jeho očiach, znovu ho objala.

„Neboj sa, nič sa nedeje,“ ukľudňoval ju. „Rýchlo ho zase chytia. Pracuje na tom celý Kontakt, spolupracujú aj s políciou...“

Snažil sa tváriť statočne a predstierať, že tomu verí. Ale jeho oči sa ponad Jenniferino plece stretli s Démonovými a bolo mu jasné, že ten mu to nezhltol.