Prológ

Rok 352 po Zlomovej vojne

Bolo siedmeho decembra, štyri hodiny popoludní, a nad mestom Halinor sa začínalo stmievať. A začínalo sa aj niečo iné.

Vo väznici na juhu mesta, o ktorej sa predpokladalo, že je prísne strážená, sa aktivoval poplašný systém, ale už bolo neskoro.

Pôvodne zatavené oceľové dvere jednej z ciel, ktorým sa hovorilo kobky a ktoré nemali byť nikdy otvorené, ležali zdeformované a prerazené na podlahe. Spola na nich ležalo telo bez hlavy oblečené v uniforme strážnika. V bezvládnej ruke ešte vždy zvieralo zbraň. Hlava ležala o dva metre ďalej, akoby odtrhnutá strašnou silou.

Bolo tam len veľmi málo krvi.

///

Adrian Shatterfield vystúpil z autobusu o dve zastávky skôr, ako bolo nutné. Napriek tomu, že v nákupných centrách aj v budove jeho univerzity sa už objavila vianočná výzdoba, teploty sa stále pohybovali nad nulou a hoci rosničky z televíznych správ o počasí boli optimistické, pochyboval, že začne snežiť.

Trochu ho to mrzelo.

V jednej ruke držal skriptá a občas do nich nazrel, ale nechcelo sa mu učiť. Čakala ho ešte jedna skúška, ale až nasledujúci týždeň a medzitým sa mohol tešiť na predĺžený víkend na chate (Vďaka za výročia vojnových víťazstiev! V pondelok jedenásteho decembra bol štátny sviatok pri príležitosti ukončenia Zlomovej vojny.), ktorý vymyslela jedna jeho kamarátka.

Potreboval si odpočínúť.

Najmä od matky, s ktorou napriek svojim dvadsiatim trom rokom stále býval pod jednou strechou, čo by zrejme neprežil, nebyť sestry Angely, ktorá to znášala spolu s ním.

Len keby chcelo snežiť.

///

Neil stiahol Démonovi z nosa náhubok a odopol mu vôdzku hneď ako opustili frekventovanú ulicu.

Nech sa dá mestská hliadka vypchať!

Démon, ktorý v skutočnosti napriek svojej súčastnej podobe nebol o nič väčšmi veľkým tmavošedým psom ako Neil Underwwod sám, tie veci nenávidel.

„Ako si sa inak mal?“ začal Démon rozhovor zvyčajnou otázkou, ktorú svojmu poručníkovi pokladal takmer vždy, keď musel deň stráviť sám doma. Mal chlapčenský hlas a dvojfarebné oči, jedno červené, druhé fialové.

„Únavne,“ začal Neil, ale uvedomil si, že pes ho vlastne nepočúva. Obzeral sa cez rameno a potom sa zrazu rozbehol do tieňov.

„Démon! Démon, vráť sa! Čo to vyvádzaš?!“

///

To obrovské tmavošedé psisko vybehlo spoza rohu bez štekotu, skoro by povedal, že sa zjavilo zo vzduchu. Uši mu viali a oči svietili. Okolo kruku mal čierny obojok s ostňami.

Adrian sa najskôr zľakol, keď silné laby – veľké ako jeho dlane – narazili do jeho hrude a zrazili ho na chrbát, ale pes sa netváril nepriateľsky. Zblízka sa díval do Adrianovej tváre a zdalo sa, že sa psím spôsobom usmieva. Vrtel chvostom.

„Démon, sakra... Čo blázniš?“

Spoza toho istého rohu ako pes sa vynoril jeho majiteľ a zdrapil zviera za obojok. To sa poslušne nechalo stiahnuť k jeho boku. A potom ten muž zostal na okamih s úžasom hľadieť do Adrianovej tváre. Len na niekoľko sekúnd, potom potriasol hlavou a ospravedlňujúco sa usmial.

Natiahol ruku a pomohol Adrianovi vstať.

„Strašne ma to mrzí... Ste v poriadku?“

Adrian odpovedal s neistým úškrnom a rozmýšľal, či sa očakáva, že pustí ruku toho druhého prvý. „Nič sa nestalo.“

Ten muž bol o niečo starší ako Adrian, dvadsaťpäť alebo dvadsaťšesť rokov. Bol vysoký, štíhly, mal tmavohnedé vlasy skoro k ramenám a tmavošedé oči, čo tvorilo zaujímavý kontrast s jeho svetlou pokožkou.

„Určite? Neviem, čo to do neho vošlo... Nikdy také veci nerobí...“

„Naozaj je to v poriadku,“ Adrian pustil ruku neznámeho. Bol atraktívny. Niečo v ňom bolo čudne fascinujúce.

„Je mi to naozaj..“

„Nič sa nestalo.“

„Tak...“ tmavovlasý muž si neisto prehrabol vlasy. „Tak teda dovidenia.“

„Dovidenia,“ odpovedal Adrian rovnako rozpačito a pomaly sa otočil svojím smerom. Keď sa po niekoľkých krokoch obzrel, neznámy kráčal preč, so psom poslušne klušúcim vedľa neho.

Ponad rameno sa však obzeral priamo na Adriana.

///

Neilovi sa chveli kolená a prsty a búchalo mu srdce. Ruky si strčil do vreciek, aby skryl tú hlúpu reakciu.

„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa Démona a snažil sa, aby to znelo ostro.

„Ty si to nevidel?“ pes vrtel chvostom. „Jasné, že si to videl... Musel si to vidieť... Sakra, bol to on! Videl si, bol to on!“

Neil sa slabo usmial, čiastočne pobavený Démonovým nadšením a zároveň milo prekvapený neočakávaným stretnutím. „Preto si ho nemusel zraziť k zemi.“

V jeho živote bolo obdobie, krátko potom, ako sa Neilov ľudský život navždy skončil, keď bol presvedčený, že už nikdy nenadviaže skutočný vzťah. Jednak za to mohol jeho vtedajší stav plný depresií, jednak predchádzajúca známosť, ktorá ho dostal tam, kde bol. Jedna jeho známa ho vtedy vzala k veštici – sama sa venovala rôznym druhom mágie, takže poznala veľa ľudí z branže – hoci on tomu pramálo dôveroval. Tak trochu predpokladal, že mu nakreslí nežne vyzerajúce tuctové dievča, aké možno vidieť za každým rohom.

Mýlil sa.

Uhľovú kresbu mladého muža mal stále za sklom knižnice.

Po sedemdesiatich rokoch ale prestával dúfať.

Lenže ten chalan... muž... sakra... bol to on... Bol o niečo nižší ako Neil, mal svetlé neposlušné vlasy a modré oči. Uši mu trocha odstávali.

A nebol krásny. Nebol nijako zvlášť atraktívny.

A predsa Neilovo srdce tĺklo ako bláznivé.

„Mohol si sa aspoň predstaviť,“ pokračoval Démon nadšene. „Mohol si si vypýtať telefónne číslo... alebo niečo...“

„Od muža, ktorého práve môj pes zrazil k zemi?“ Neil sa uškrnul.

„Vo filmoch to funguje.“

Obaja sa rozosmiali.

///

Kancelária oddelenia Upírskych Záležitostí v jednej z podzemných budov Kontaktu s Ľuďmi bola už sviatočne vyzdobená a mala pôsobiť útulne, ale Axelovi, ktorý mal dennú službu a bol na nohách už vyše dvadsaťdva hodín, taká nepripadala. Čakal na príchod kolegýň, aby mohol ísť domov. Lenže si nebol istý, či sa toho dočká, pretože podľa správ z väznice to nevyzeralo dobre.

Vopchal si ruky do vreciek čiernych džínsov a vyzrel z okna do tunela. Videl cezeň dˇalšie dve budovy organizácie, ktorá ho zamestnávala, a dve obytné. Celkom na konci tunela – podzemnej ulice – tam, kde už nedovidel, mal byt. Dvadsať minút rýchlej chôdze.

Potreboval si ľahnúť, aspoň na dve hodiny. Mohol by využiť aj kancelársku stoličku, ale spánok v službe by mu mohol spôsobiť problémy.

Dvere za jeho chrbtom sa otvorili a znovu zavreli.

„Zvyčajne ti nerobí problém pár hodín nespať,“ povedal hlas za ním, ktorý nemohol patriť nikomu inému ako adminovi Brianovi Winslowovi, Axelovmu spolubývajúcemu a chránencovi.

„Zvyčajne to je ale po viac ako hodine spánku.“

„Je to tvoja vina, že flámuješ.“

Axel nič neodsekol o tom, že vôbec nemal mať službu a že je to všetko Selinina vina, pretože sa nemala nechať odvolať na nejakú sprostú schôdzu s najvyššou upírkou mesta. Bol si istý, že vlastne nemala veľmi na výber, aj keď by si rád myslel, že áno, pretože potom by mohol byť na ňu nahnevaný.

Ani sa na Briana neobzrel. Nemusel. Vedel ako vyzerá, aj ako sa asi tvári. Admin bol nízky, sotva stosedemdesiat centimetrov vysoký, upír fyzicky niečo po dvadsiatke. Axel by sa bol stavil o čokoľvek, že ani pred premenou nebol celkom človekom, hoci nevedel odhadnúť, čím iným by mohol byť. O jeho minulosti sa toho veľa zistiť nedalo. Mal veľmi svetlú pleť, svetlé vlasy a tmavé oči s hustými mihalnicami, ktorými vedel vyčariť taký psí pohľad, že väčšina tých, ktorí ho poznali – Axela nevynímajúc – ho mali sklony chrániť aj proti jeho vôli.

Prekvapilo ho až, keď si Brian – ktorý sa zvyčajne vyhýbal fyzickému kontaktu – stúpol na špičky a pritisol pery na Axelovo líce. Tmavovlasý upír sa k nemu otočil a nadvihol obočie.

„Stojíš pod imelom,“ pokrčil Brian ramenami, akoby sa nič nestalo. „Dostali sme aktualizovanú správu z väznice. Je to zlé, je to náš prípad a je to sakra zlé.“

„Čo sa stalo?“

„Ten chlap, čo ušiel... Upír, to bolo takmer jasné už od začiatku... V záznamoch o odsúdených v kobkách majú bordel, takže im chvíľu trvalo, kým zistili, o koho išlo.... Odsúdený na večnosť za desaťnásobnú vraždu a...“ Brian nazrel do papiera, ktorý držal v ruke a ktorý mal byť už založený v zložke, ale nebol, „šestnásť premien proti vôli... obete... a za všeobecné ohrozovanie.“

Axel na okamih zavrel oči a potom ich znova otvoril. „Leroy Yales?“

„Leroy Yales.“

„Doriti,“ Axel zovrel ruku do päste. „Volaj Neilovi.“

///

O piatej popoludní začalo snežiť.