Svet Zlomu

Dohadzovačka 2

(a tentoraz z pohľadu Rema Lupina)

 

Myslím, že začnem ránom v deň Jamesovej svadby, kedy sa to vlastne celé začalo. Čo sa začalo? Nuž, môj a Siriov vzťah sa akosi začal stávať priveľmi... verejným tajomstvom.

 

Nebudem veľmi opisovať Jamesovu rozlúčku so slobodou, pretože si to všetci viete predstaviť (nehovoriac o tom, že to bolo dosť dávno predtým, než sme sa dali za výraznej pomoci mojej sestry dokopy...). Ako sa môže baviť skupina podgurážených chlapov z ktorých jeden z nich sa lúči so slobodou? Vlastne som sa celý čas snažil udržať sa v triezvom stave (čo nie je taký problém, pretože ohnivú whisky nepijem, odkedy som sa na svoje osemnáste narodeniny opil tak, že som mal ráno opicu, z ktorej som sa ledva vystrábil a navyše som si v stave opitosti nechal vytetovať na ľavé rameno čínsky znak, ktorého význam nepoznám a myslím, že radšej ani nechcem poznať, pretože keď som sa na to kamarátov párkrát pýtal, Sirius mal taký podivný výraz...) a usiloval som sa zabrániť Jamesovi, aby Lily podviedol so striptérkou a donútiť Siria aby na sebe udržal pôvodné množstvo oblečenia.

 

Deň 1.

Takže k tomu ránu v deň Jamesovej svadby...

„Remus, nevieš kam som si dal kravatu?“ pýtal sa zúfalo Sirius, spola oblečený pobehujúc po byte.

„Neviem. Kde si si ju včera mohol dať, keď si si tie veci skúšal?“ stál som pred zrkadlom a snažil sa uviazať svoju vlastnú kravatu. Že som nedal na Reu a nezohnal si radšej motýlika. To mám z toho, že som lenivý vláčiť sa po obchodoch.

„To keby som vedel,“ ozval sa Siriov hlas odkiaľsi z kúpeľne. Osobne pochybujem o tom, že má kravatu v...

„Ha, mám ju!“ Pravidlo 1.: Nikdy nepochybuj, pokiaľ ide o Siria a miesta, kam je schopný odložiť veci.

Konečne sa mi podarilo uviazať nielen svoju, ale aj Siriovu kravatu.

„Vyzeráš dobre,“ oznámil mi.

„Ďakujem, ty tiež,“ odpovedal som a snažil som sa, aby nebolo vidno, ako veľmi mi na jeho mienke záleží.

„Ja viem.“

Trochu sme sa zdržali tesne pred odchodom. Sirius si totiž vyzúva topánky bez toho, aby si ich predtým rozšnuroval a potom má problémy si ich obuť.

„Ahojte, mládenci,“ doľahol k nám cez otvorené vchodové dvere hlas starej...pani odnaproti. Sirius ju volá bosorka a ja v duchu tiež, ale výchova sa na mne podpísala.

„Dobrý deň,“ odpovedali sme unisono a osobne som dúfal, že nebolo veľmi počuť, že jediné, čo si prajem, je, aby nám dala svätý pokoj a napríklad odletela do inej dimenzie.

„Kamže sa chystáte?“ zatiahla falošne sladkým hláskom.

„Kamarátovi na svadbu,“ odpovedal Sirius zúrivo. Jeho zúrivosť nebola namierená proti susede, ale proti šnúrkam. Ešte vždy sedel v obleku na zemi a snažil sa obuť.

„Iste si berie nejaké pekné dievča, však?“ spýtala sa a nemohol som si nevšimnúť, že slovo dievča zvýraznila.

„Áno,“ odpovedal som. „Lily je fajn.“

„Aha, a vy sa ženiť nechystáte, pán...“

„Lupin, Remus Lupin,“ nemohol som si nevšimnúť, že Sirius okamžite zatiahol „Bond, James Bond.“ (Pozerali sme to u Lily.) „Nie, ženiť sa nechystám.“

Keby som nebol vlkolak, nosil by som so sebou svätenú vodu. Možno by to na túto dámu účinkovalo...

„A prečo?“

„No... ja...“

„Nestretli ste tú pravú?“ napomohla, hoci zjavne (podľa toho, že sa pozrela Siriovým smerom s takým čudným výrazom) vedela, že je trochu vedľa.

„Dalo by sa povedať,“ odpovedal som a na moju veľkú radosť sa Siriovi podarilo rozviazať, obuť a znovu zaviazať topánky.

„Prepáčte, ponáhľame sa,“ povedal jej a skúsený pozorovateľ by vedel, že ju v podstate poslal do čerta.

 

„Tak, prečože sa to nechystáš ženiť?“ ozval sa Sirius.

„No...lebo...“

„Lebo máš mňa?“ spýtal sa s nádejou.

„Iste,“ uškrnul som sa.

„Teraz mi napadlo, tie Jamesove prstienky máš?“ spýtal som sa napolceste. Ešte sa zastavíme po Petra.

Sirius trochu neisto siahol do vrecka a vytiahol... vreckovku, balíček žuvačiek Extra veľká bublina, zopár účtov z obchodov a nakoniec predsa len krabičku s prstienkami. Sirius ide Jamesovi za svedka a ten mu zveril prstienky už včera. Neviem, či to bol dobrý nápad. Ak toto začne vyťahovať uprostred obradu...

Konečne sme došli k Petrovi. Už nás čakal. „Ahojte, meškáte.“ Privítal nás.

„Sorry. Menšie problémy s kravatou a so susedctvom.“

Podľa Petrovho výrazu som pochopil, že to pravdepodobne vyznelo, akože sme niekoho zo susedov obesili na kravate...

 

„Prečo nemôžem Lily vidieť?“ jedoval sa James.

Sedeli sme za stolom a pili limonádu. Predstavte si, že James sa dal dodatočne pokrstiť, lebo Lily sa chcela vydávať v kostole. Lily tvrdí, že svoje deti dá tiež pokrstiť.

„Muklovská povera,“ odpovedal som. „Vidieť nevestu v svadobných šatách pred svadbou prináša nešťastie.“

Vtom sa do miestnosti prirútila moja sestra-dvojča. Ako družička mala na sebe úprimne povedané tak trochu otrasné šaty. Neboli ružové, lebo ružovú neznáša, ale aj tak boli otrasné. Vďaka bohu, že si nás už pár rokov nemýlia. Ináč by som sa prepadol od hanby.

„Ahojte,“ usmiala sa. „Remus, nevieš kde je mama? Mám u nej cestovné šitie.“

„Neviem. Načo ti je šitie?“

„Lily sa to tuto (ukázala si na predlaktie) roztrhlo. Je to len kúsok. To opravím.“

„Ako vyzerá?“ spýtal sa James zvedavo.

„Ako polooblečená nevesta,“ odbila ho Rea.

„Ale no tak,“ škemral James a pobral sa za Reou, v snahe vyzvedieť aspoň čosi.

Vyprskli sme. „James to má naozaj ťažké, čo?“ poznamenal Peter.

Moja mamka je tu preto, že ona a pani Potterová – Jamesova mama, sa za tých pár rokov, čo sa kamarátim s Jamesom celkom spriatelili a potom, čo u nás James strávil dosť veľa prázdnin považoval za slušné ju pozvať. Najmä, keď jej dcéra je družička.

Sirius mi zašepkal do ucha: „Výhoda nášho vzťahu. Mne sa nikdy nemôže stať, že budem pobiehať a vypytovať sa, čo má na sebe moja nevesta. Iba ak by som sa scvokol. Alebo ak by si sa scvokol ty a...“

„Radšej prestaň skôr, než to začne byť nepríjemné,“ žašepkal som naspäť. Jednak bolo dosť desivé predstaviť si seba ako som scvokol a..., ale navyše Peter bol zjavne zvedavý o čom je reč.

 

„Pristane im to spolu, však?“ spýtala sa nás pani Potterová už asi po desiaty raz. Oči jej svietili a ligotali sa v nich slzy.

„Áno,“ odpovedali sme trojhlasne – ja, Sirius a Peter.

Sedeli sme pri stole na svadobnej hostine, v rukách poháre, pred sebou taniere s koláčmi. James a Lily tancovali uprostred parketu. Neboli samozrejme jediným tancujúcim párom, ale oči väčšiny boli upriamené na nich. Paroháč a jeho nová manželka však mali oči len jeden pre druhého.

„Chlapci a vy prečo nepozvete niektorú tancovať?“ spýtal sa pán Potter, ktorý sa tu objavil, aby si odviedol na parket svoju manželku. „Je tu určite veľa dievčat, ktoré by to ocenili.“

Asi mal pravdu. Bolo tu zopár sólo dievčat, hoci nie tak veľa. Moja sestra tu bola s priateľom Andrevom, s ktorým chodí už od školy a každý čaká, kedy sa zasnúbia, Lilina sestra Petúnia tu bola s manželom Vernonom, ktorý úprimne povedané vyzeral ako hora mäsa s mrožími fúzmi, jamesova sesternica Júlia tu bola so snúbencom Derekom, ale boli tu Liline kamarátky Alexandra, Alison a Laila, Vernonova sestra, Lilina švagriná, Marge (hora mäsa bez fúzov), Lilina sesternica z neviem ktorého kolena (tiež čarodejnica) Amanda a ešte navyše aj čašníčka, ale u nej je ťažko povedať, či je slobodná alebo nie.

Na veľa sa Peter nechal prehovoriť a išiel pozvať do tanca Lailu. Tajne som dúfal, že ho dievča neodmietne, pretože Červochvostovi treba podvihnúť sebavedomie. Neodmietla.

„A vy dvaja čo?“ vyzvedal pán Potter. „Sirius, no tak, dievčatá čakajú. Aspoň ty by si mohol... Viem, že Remus nie je veľmi na dievčatá.“

Vytreštil som naňho oči. Čo? To je to tak vidieť?

„Tak som to nemyslel... Viem, že nie si... No veď vieš... Myslel som to tak, že nie si ...sukničkár, no.“

Výborne. Takže podľa pána Pottera som úplný asexsuál. Super.

„A ja som?“ ohradil sa Sirius. Z vlastných skúseností rozhodne viem, že Sirius je skôr opak.

„É... nie. Myslel som... Je tu veľa pekných dievčat, ktoré po tebe pokukujú,“ rozhliadol som sa okolo seba. Jamesov otec mal pravdu. Po Siriovi naozaj pokukovali dievčatá. Vrrr.

„Áno, pekné sú. Najmä slečna Dursleyová.“

Pán Potter si z nejakého nepochopiteľného dôvodu nevšimol iróniu v Tichošľapovom hlase. Naklonil sa k nemu a dôverne mu povedal: „Vieš, nie že by slečna Dursleyová nebola... ehm, zaujímavá mladá dáma, ale... Vieš, mladý Vernon by ti asi vybil zuby. Vieš, on vie... No nemá rád čarodejníkov.“

Sirius sa uškrnul. „Neboj sa. Slečna Dursleyová je predo mnou v bezpečí. Už len preto, že by som si ju mohol pomýliť s Vernonom.“

„Tak to by bol trapas,“ súhlasil Jamesov otec.

„Prečo?“ ozval som sa.

„Lebo je ženatý,“ informoval ma Sirius.

„Ja som skôr myslel... No, že je to chlap.“

„A to je taký problém?“ ozvala sa Rea, ktorá si tu už hodnú chvíľu vychutnávala chvíľu oddychu od tanca a koláč.

„No, myslím, že Siriovi by trochu skazilo imidž. Predsa len, dievčatá si ho všímajú. Pravdepodobne by stratil šancu niekedy si ešte nájsť dievča. Nieto sa ešte oženiť.“

Vedel som, že sa nemôžem pozrieť na Siria, pretože by som vyprskol smiechom, ale videl som Reu, ktorá sklonila hlavu hlboko k tanieru v snahe zakryť úškrn.

„Miláčik, nechceli sme ísť tancovať?“ upozornila pani Potterová svojho manžela a vytiahla ho na parket.

 

Deň 2.

Bolo už okolo polnoci, keď sa ľudia začali rozchádzať. V tom čase mal Sirius, ktorý celý čas pil ohnivú whisky, na sebe už len košeľu a nohavice. Sako mal prevesené cez stoličku a jeho kravata zmizla kdesi v nenávratne. (Ohnivá whisky má zvláštne vedľajšie účinky. Príšerne zohrieva organizmus. U niektorých ľudí až priveľmi. Sirius je asi jedným z tých ľudí. Ak nie, tak radšej nechcem vedieť, čo tým zbavovaním sa šatstva sleduje.)

Lily a James už konečne dotancovali.

„Absolútne nechápem, prečo si celý čas sedel na zadku,“ povedal James Siriovi. Lily sa na nás záhadne usmievala spoza jeho chrbta. Samozrejme. Ďalšie osoba, ktorá to vie.

„Pozri, Paroháč, naozaj nie som až taký sukničkár,“ zavrčal Sirius. Sako mal prehodené cez plece a jednou rukou sa opieral o stôl. Ináč by sa mu pravdepodobne zamotala hlava. „A navyše, mám vážnu známosť,“ usmial sa. Mal som chuť ho nakopnúť. Len nech príliš nekecá...

„Áno? A prečo si ju nepozval?“ vyzvedal James.

„Nebuď zvedavý, James. Dozvieš sa.“

Uf.

 

Zobudil som sa ráno o desiatej. Prineskoro aj na mňa. Ešteže je nedeľa. Dnes by som sa do práce asi nevytrepal. Sirius ešte spal. Ležal schúlený do klbka a oči mal zavreté, pery pevne stisnuté. Tak spí vždy, keď ho bolí hlava... O chvíľu sa zobudí a bude sa na ňu sťažovať. Aj mňa bolela. A to som toľko ani nepil. Iba ďatelinové pivo. Asi nebolo vhodné kombinovať ho s čokoládou. Asi by som mal vstať a ísť si zobrať elixír, ale nevedel som, či budem schopný vstať. Pobozkal som Tichošľapa na čelo a opäť som sa schúlil vedľa neho. Pokúsil som sa znovu zaspať.

Keď som sa opäť zobudil, Sirius sedel na posteli a žmúril oči.

„Dobré ráno,“ zašomral.

„Bré,“ zaskučal som. Hlava mi trešťala.

Sirius pomaly vstal. „Idem si po elixír proti opici,“ oznámil a pomaly sa vybral z miestnosti.

Pomaly som vstal. Musel som si zachytiť pyžamové nohavice. Asi som ich večer potiahol Siriovi.

Sirius stál v kúpeľni a pil elixír rovno z fľašky.

Oprel som si hlavu o jeho plece. „Aj mňa bolí hlavička,“ zaskučal som.

Podal mi fľaštičku. Už zo zvyku som otrel otvor, čo však bolo úplne zbytočné, keď o chvíľu Siria určite pobozkám a to bude mať vlastne podobný efekt, akoby som po ňom pil z fľaše. Ibaže to bude príjemnejšie.

„Veď ty si skoro nepil,“ poznamenal a otočil sa ku mne.

„Hej, ale kombinoval som to s čokoládkou a to je v podstate to isté, ako by som veľa pil...“

„Čokoláda je alkohol?“ spýtal sa neisto.

„Nie, len keď sa kombinuje s alkoholom, má takéto účinky...“

„Máš moje pyžamo,“ poznamenal. Ruky mal na mojich bokoch a čelo opreté o moje plece.

„Zistil som.“

„Prečo?“

„Čo prečo?“

„Máš moje pyžamo?“

„Asi som si ho vzal omylom...“

Bolo dlho ticho. Siriove ruky sa pohli k mojim pleciam a pobozkal ma na pery. „ľúbim ťa,“ poznamenal rozospato.

„Aj ja teba.“

„Tá svadba bola pekná, ale strašne únavná,“ zívol som.

„Všetci ma furt posielali tancovať,“ sťažoval sa Sirius. „A dohadzovali mi dievčatá. Prečo si myslia, že mám záujem?“

„Na škole si nikdy nepohrdol dámskou spoločnosťou,“ poznamenal som. Niežeby som na to chcel myslieť. Predstava Tichošľapa s dievčaťom ma v poslednom čase (posledné dva roky minimálne) dosť znechucovala.

„Naozaj?“

„Áno.“

„Asi áno... Nevymenil by som ťa za dievča,“

„To rád počujem,“ uškrnul som sa.

„Keď Stuard (Sirus volá Jamesových rodičov krstnými menami) povedal, že by bol trapas keby som si pomýlil Vernona s Marge, lebo je to chlap, mal som chuť pozvať tancovať teba.“

Chvíľu bolo ticho.

„Mali by sme im to povedať,“ dospel som k názoru.

Sirius odtiahol ruky z mojich pliec a zamyslene si ich prekrížil na hrudi. „Myslíš?“

„Asi by to bolo najlepšie.“

„Ale čo ak budú reagovať... ja neviem... zle?“

Zamyslel som sa. Ešte som mal v živej pamäti, ako reagovala moja mama:

„Mami, mal by som ti niečo povedať...“ začal som opatrne. Rea mi držala palce.

„Áno?“

„Pamätáš sa, ako som vravel, že sa k Siriovi sťahujem len na prechodné obdobie?“

„Našiel si si niečo poriadne?“ spýtala sa a ja som v jej hlase na svoje nešťastie postrehol nádej.

„Nie...“

„Ako to myslíš? A o čom to teda hovoríš?“

„Vieš, ono sa to tak trochu zamotalo...“

„Prečo?“

„No, ja...“ znervóznel som. Nevedel som, ako zareaguje. Mal som strach. „Ja a Sirius... No, my... Mami, ja ho milujem.“

Vytreštila oči, potom zbledla.

„Remus, čo to rozprávaš! Sirius je predsa chlapec!“

„Ja viem,“ zašepkal som. Nevidel som už ako sa tvárila, lebo hlavu som mal sklonenú. Zabudol som všetky argumenty, ktoré mi Rea vymyslela.

„Ale... ale...“

Mlčal som.

„Si... si istý?“

„Áno,“ zdvihol som hlavu. Mama bola bledá a tvárila sa, akoby som jej práve oznámil, že som sa zamiloval do prekrásnej vlčice, chcem s ňou bývať v horách a mať kopu vĺčatok.

„Mamička, ja viem, že je to nezvyčajné...“

„Nezvyčajné?“ prerušila ma. „Je to nenormálne! Proti prírode!“

„Mami, je vedecky dokázané, že podobné partnerstvá existujú aj medzi zvieratami,“ ozvala sa Rea.

„Ale... ale...“ mama si vzdychla. „Vari to nechápeš?Chcem ti len dobre. Nestačí, že si vlkolak? Chceš si robiť ešte viac starostí? Nie všetci to budú rešpektovať. Nie je normálne a mnohí to ako normálne ani brať nebudú.“

„Ale ja... Ja ho...Milujem. A on mňa...“

„Možno teraz. Ale Sirius je sukničkár, Remus. Je prelietavejší ako aprílové počasie.“

„To nie je pravda!“

„Pokazí ti celý život! Chápem, že v tvojom veku sú experimenty lákavé, ale...“.

„To nie je experiment!“

„Remus, ľúbim ťa. Si môj syn a vždy budeš, ale toto nie je dobré. Zničí ťa to. Rozmysli si to.“

„Nerozmyslím si to! Ty tomu nerozumieš!“

„Dobre, dobre! Rob si, čo chceš. Dôverujem ti, že dostaneš rozum! A ak nie, nesťažuj si. Ja som ťa varovala...“

„Mami, ja...“

„Remus, u mňa si vždy vítaný. A Sirius tiež. Ale chcem, aby ste si dobre zvážili, že to čo robíte, naozaj je to, čo chcete. Remus, chcem len tvoje šťastie.“

Opäť si vzdychla. „Si mladý, Remusm, ešte nevieš, čo robíš. Som si istá, že rýchlo prídeš na to, že je to len hra...“

 

„Prežijeme to,“ odpovedal som. „Nie si chladný? Navrhujem raňajky.“

Radšej som zmenil tému. Akosi som zrazu nemal náladu sa o tom baviť.

 

Deň 4.

„Prišla pohľadnica od Jamesa a Lily,“ oznámil Sirius, keď som sa vrátil z práce. Vtisol mi pusu na líce. Telo mi zaplavilo príjemné teplo, hoci som bol do nitky premočený kvôli ďažďu.

Zobral som do ruky obálku, ktorú mi podával. Vybral som z nej fotografiu, z ktorej na mňa mávali James a Lily. James mal položunú ruku na jej pleciach a ona sa mu opierala hlavou o rameno. Bola tam aj pohľadnica. Bol na nej záber mora. Lily si vybrala medové týždne pri mori.

„Ahoj Remus a Sirius,

dúfam, že sa máte dobre. My sa máme super! Sirius, už si sa rozhodol povedať mi, s kým to vlastne chodíš? Veril by si, že Lily sa tvári akože ju to vôbec nezaujíma?

Remus, ty dúfam nežiješ v úplnom celibáte? Rád by som raz videl nejakú mladú pani Lupinovú!“

Prerušil som čítanie. „Počuješ Sirius, James chce pani Lupinovú, čo na to hovoríš?“

„Že si svadobné šaty v žiadnom prípade neoblečiem?“ odpovedal Sirius s úškrnom. Sedel vo foteli a počúval moje čítanie.

„Neboj sa,“ usmial som sa. „Nedovolím nikomu aby ťa nútil obliekať sa ako dievča.“

„Však za to.“

Pokračoval som v čítaní.

„Manželský život je mimoriadne príjemný. A tu je úžasne. Počasie máme skvelé. Ubytovanie a jedlo tiež! A je nám spolu super. Mali by ste to zažiť!

 Paroháč“

P.S. bolo od Lily.

„Neberte Jamesove pokusy oženiť Vás veľmi vážne. Má radosť, tak chce, aby mali všetci. Je tu ale naozaj super. Majte sa dobre. Už sa na Vás tešíme.

 Lily Potterová (znie to dobre, však?)“

„My sme šťastní, nie?“ usmial sa Sirius.

„Myslím, že sme. Ale asi by sme boli šťastnejší, keby to vedeli aj ostatní.“

Sirius si vzdychol, vstal a zamieril do kuchyne. Odtiaľ sa ozval jeho hlas: „Tak im to povieme. Ale ako?“

 

Deň 44.

Prešlo niečo vyše mesiaca. Bol december a niekto z nás mal bláznivý nápad stráviť Vianoce na lyžovačke v Rakúskych Alpách. V Alpách! Jamesovi rodičia tam majú chatu. To sa niekomu žije! Dovolili nám nasáčkovať sa tam.

Lyžovačka! My, čarodejníci, muklovská lyžovačka!

Išli sme ja, Sirius, James, Lily, Peter, Laila, Rea a Andrew.

„Ste si istí, že chcete bývať takto?“ spýtal sa Sirius s úškrnom, keď sa automaticky rozdelili po pároch. „Na lyžovačku musíte byť vyspinkaní!“

„Tak to budete potom vyspinkaní len vy dvaja,“ uškrnul sa Andrew, „lebo my plánujeme ostať bývať takto.“

„Ale ja som naozaj plánovala spať,“ povedala Rea s úškrnom.

„Naozaj?“ Andrew vyzeral sklamane.

„A ako poznám Siria, tak Remus bude spať niekde inde... Sirius si určite privedie nejakú kočku,“ uvažoval James s úškrnom. Mal som chuť mu niečo povedať. Viete, my sme sa ešte vždy nerozhodli, ako im to oznámiť.

Sirius, opovážiš sa priviesť si nejakú kočku a skončil som s tebou!

„Už som ti vravel, Paroháč, že ja mám naozaj vážny vzťah a ver mi, že ja, nepodvádzam.“

„Prečo nám o nej nechceš povedať?“ skučal James.

„Kto je zvedavý, bude skoro starý,“ upozornila ho moja sestra.

 

„Myslím, že by sme im to konečne mali povedať,“ poznamenal som. Už sme skončili s vybaľovaním a teraz som bol nesmierne nadšený, že som si konečne mohol poriadne vystrieť končatiny. Ležal som natiahnutý na posteli a Sirius ležal s hlavou na mojom pleci vedľa mňa.

„Mám z toho strach,“ poznamenal.

„Ja tiež.“

Sirius Black má strach. To je úplne nepredstaviteľné! Lenže, za posledné dva mesiace, čo s ním chodím, som zažil už veľa neuveriteľných vecí.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Sirius bol v okamihu na nohách.

„Ďalej!“

Dnu vošiel James. „Vybalení?“

„Jasne, a ty?“

„Vybaľuje Lily!“ uchechtol sa. „Jeden z obrovských kladov manželstva! Vlastne som prišiel, či by ste nešli von. Nikto iný nemá čas a samému sa mi nechce.“

Pozreli sme na seba. Vonku snežilo a záškodníci a sneh....

„Ideme!“ odpovedali sme jednohlasne.

James vykladal o kladoch manželstva. Sirius a ja sme sa len smiali. Paroháč bol zamilovaný až po uši. Niežeby sme ten pocit nepoznali.

Nakoniec to aj tak skončilo snehovou bitkou.

Sirius sa vyhrabal spod snehu a otriasol sa.

„Zima?“ spýtal sa ho James s úškrnom.

„S...Siriovi B... Blackovi nikdy nie nie je zima,“ odpovedal Sirius klepúc zubami.

„Mal si si doniesť tú svoju vážnu známosť, aby ťa zohriala,“ poznamenal James.

Sirus sa uškrnul a v momente, keď sa James otočil, vyzývavo nadvihol obočie a žmurkol na mňa.

 

Deň 45.

„Vieš sa vôbec lyžovať, Námesačník?“ spýtal sa ma James.

„Už som to dávno nerobil... Snáď sa to nezabúda.“

 

Zistil som, že sa lyžovať síce viem, ale nie je to bohviečo. Kvôli mne, Rei a Petrovi sme sa vybrali na ľahší svah. Neustále som potom len počúval, čo robím zle.

„Remus, nohy máš mať na jednej strane kopca! Ostatní ťa majú obísť a nie podliezať!“ zvolal James, keď ma míňal.

„Rea, lyžuješ akoby si zhltla pravítko!“ upozorňoval Andrew.

Peter sa učil lyžovať takmer na rovine – Lily a Laila mu pomáhali.

Ktosi mi vbehol do cesty. A ako som zabrzdil? Tak, že som si sadol. Ostal som sedieť v záveji, nohy som mal nejako divne poskladané a zúril som.

Sirius hladkým oblúčikom zastavil pri mne. On sa vie lyžovať, pretože bol párkrát s Potterovcami. Lyžuje sa pervfektne.

„V poriadku, Remus?“ spýtal sa ma.

„Hej. Pomôž mi vstať.“

Pokrútil hlavou. „Vysvetlím ti ako, ale zdvíhať ťa nebudem. Musíš sa naučiť vstávať! Nebudem ťa zbierať po svahu!“

„A na čo ťa tu teda mám?“ spýtal som sa a potom som počúval Siriove inštrukcie a snažil som sa nimi riadiť. Nebolo to vôbec jednoduché. Na čo ho mám, keď mi ani nepomôže vstať?

 

„Nebolo by jednoduchšie sa premiestňovať?“ pýtal sa práve James, keď sme dorazili k lanovke. Celkom ma uspokojilo, že sa mi podarilo vybrať oblúčik bez toho, aby som zlikvidoval oplotenie alebo niekoho zvalil.

„Muklovia sa nevedia premiestňovať,“ vysvetľovala Lily. „A preto sa nebudeme ani my. Bolo by im to divné.“

„Remus, si O.K.?“ otočil sa na mňa James. „Videl som, že si sa vysypal. Chcel som ti ísť na pomoc, ale videl som, že Tichošľap tam už zaparkoval.“

Vzdychol som si. „Som O.K.“

„Neboj,“ upokojovala ma Laila. „Nie si jediný, kto skončil v záveji. Aj Peťo havaroval.“

„To ma upokojuje.“

„James, ty sa priznaj, že si sa vysypal,“ smial sa Andrew. „Mali ste to vidieť. Zapikoval v záveji.“

„Ha. Ha. Aj tak lyžujem lepšie ako vy všetci dokopy!“ jedoval sa James.

„Dokáž to!“ vyzval ho Sirius.

„Závody?“

Sirius rázne prikývol. A jejda. Dúfam, že si ani jeden z nich nezláme krk. Najmä Tichošľap nie.

„O čo?“ spýtal sa James.

„Navrhni,“

„Ak vyhrám, povieš mi, s kým to vlastne chodíš.“

A jejda.

„A ak vyhrám ja?“

„Čo navrhuješ?“

„Neodnesieš večer len svoje lyže, ale aj moje a Liline.“

„Prečo aj Liline?“

„Lebo je to tvoja manželka a myslím, že si to zaslúži.“

„Platí!“

Celou cestou na sedačkovej lanovke som rozmýšľal ako to dopadne.

„Komu držíš palce?“ spýtala sa Rea, keď sme stáli na okraji kopca a pozorovali Siriov a Jamesov štart. Andrew bol už asi v polovici kopca a hnal sa dole. Lili, Laila a Peter stáli na rovinke.

„Už s princípu by som mal držať palce Siriovi, no nie?“

„A na druhej strane by si už rád s pravdou von.“

Nuž čo, to dievča ma pozná lepšie ako ktokoľvek.

 

James a Sirius štartovali z prudšej zjazdovky ako my. Miestami sa na tú našu napájala a ja som mohol vidieť ako sa rútia dolu kopcom.

Radšej som privrel oči, keď Sirius takmer prevalcoval mladé dievča, ktoré sa potom ešte chvíľu snažilo nabrať rovnováhu – nakoniec sa jej to podarilo.

Keď sme s Reou svojím pomalým obozretným tempom dorazili dolu, od Andrewa sme sa dozvedeli, že vyhral Sirius. Samozrejme, že vyhral! S hocikým by som predsa nechodil, no nie?

„Odvetu?“ navrhol James s odvážnym výrazom.

„Beriem,“ prijal Sirius s prehnanou sebadôverou.

Opäť som cestou na sedačke nemohol preriecť slovo. Sirius posunul svoju ruku akoby náhodou na moje koleno a nik si to zjavne nevšimol. V kútiku duše som si prial, aby prehral. Potom by sa už nemohol vyhovárať a musel by s pravdou von. Predpokladám, že by nám to mnoho vecí uľahčilo. A zároveň som sa toho bál. Čo ak budú reagovať zle? Možno ešte horšie ako moja mama?

Tentoraz Sirius prehral. Nebola to jeho chyba. Do cesty mu vbehol akísi chalan a on musel pribrzdiť.

Darmo sa však bránil. Nepomohlo mu to. Bol nahraný. Srdce mi prudko bilo. Začal som mať strach.

„Tak nám to povedz!“ škemrala Laila.

„Presne tak,“ pridal sa Peter. „Teraz už musíš.“

„Dobre, dobre. V poriadku. Ale nie tu.“

Keď som sa na okamih ocitol so Siriom sám, vysvetlil mi, že sa na to chystá ísť postupne. Rozhodne im hneď nepovie, že chodí so mnou. Pravdepodobne by totiž dostali infarkt. Radšej ich na to najskôr psychicky pripraví.

To som zvedavý.

Sedeli sme v reštaurácii a chrúmali hranolky so šalátom. Šalát nám všetkým nanútili dievčatá. Rozhodli sa zdravo stravovať. Mne je to jedno. Týždeň zdravej stravy mi veľmi nepomôže. Doma žijeme na keksoch, zmrzline a čo nám ktorá mamička pošle. A zelenina nie je zlá vec.

„No, tak hovor,“ vyzval James Siria.

„Prečo vás to tak zaujíma?“

„Siria Blacka niekto zaujal natoľko, že hovorí o vážnej známosti. To je zaujímavé.“

„Áno, také dievča treba poznať.“

Sirius sa zamračil. „Vtipné.“

„No už hlavne povedz!“

Sirius sa tváril nešťastne. „Dobre, ale nepoviem vám hneď meno, O.K.?“

„Čooo?“

„Prečo?“

„Čože?“

„Pozrite sa, nechcem vás hneď veľmi šokovať,“ vysvetľoval Sirius.

Zdalo sa, že to všetkých zaujíma. Teda okrem mňa, Lily a Rei. Andrewa ešte najmenej, ale James, Peter a Laila boli samé ucho.

„Pozrite, rád by som naskôr uviedol na pravú mieru, že to nie je tak celkom dievča.“

Tak celkom? Ja nie som dievča vôbec!

„A čo to teda je? Nehovor mi, že striga!“ zvolal James.

„Upírka!“ skríkla Laila.

Skoro. Vlkolak.

„Nie, nie. Tak som to nemyslel. Nie je ženského rodu.“

Nastalo vydesené ticho.

„Čo... Čože?“ prelomil James ticho nakoniec.

„Chalan?“ Laila vyzerala vydesene.

„Čo je? Aj ty si na chlapov, nie?“ oboril sa na ňu Tichošľap.

„Ale ja som dievča!“

Sirius potriasol hlavou. Laila vyzerala prekvapene, ale tí traja boli vydesení.

„Netvárte sa tak zdesene,“ jedoval sa Sirius. „Nevrhnem sa na vás. Po prvé, ani jeden z vás nie je môj typ a po druhé, už som povedal, že nepodvádzam.“

„To... to je o.k. Ja si len musím na tú predstavu zvyknúť,“ koktal Andrew.

„Jasné. Je to v poriadku. Nemôžeš si vybrať koho miluješ, no nie?“ vytlačil zo seba James.

Sirius vstal. „Dobre, ja odchádzam. Dúfal som, že to vezmete lepšie...“

„Neblázni a sadaj!“ okríkli ho James, Laila a Andrew naraz. Peter sa tváril, že to ešte vždy prehrýza.

„My sme to tak nemysleli. Bol to len šok...“

Sirius sa rozhliadol okolo seba. Tušil som, že čaká, že ho podržím, ale akosi sa vo mne čosi zaseklo a nemohol som odtrhnúť zrak od snehového záveju za oknom.

„A kto je to?“ spýtal sa James. Vyzeral ešte trochu šokovane, ale už nie natoľko.

„Neskôr, dobre?“ požiadal Sirius a vylial do seba zvyšok čokolády.

„Prečo?“

„Nepáčilo by sa vám to.“

„Prečo? Je to niekto, koho poznáme?“ vyzvedala Laila.

Sirius prikývol.

„Nie je to Snape, že nie?“

„Pri Merlinovej brade! To ťa ako napadlo?“

„Ja len, že keď sa nám to nemá páčiť...“

„Nie je to nik zo Slizolinu?“

„Nie.“

„Tak prečo by sa nám to nemalo páčiť?“

„Ja vám to poviem, ale nie dnes, dobre? Jeden šok vám stačil.“

 

„Námesačník, tebe nevadí, že Sirius je na chlapov? Bývaš s ním,“ dostal som otázku, keď sme odchádzali.

Uprene som hľadel z okna. Keby som sa bol pozrel na niekoho, kto to vedel alebo nebodaj na Jamesa, ktorý mi otázku položil, asi by som explodoval hysterickým smiechom.

„Nie, nevadí mi to.“

 

Len čo som za sebou zavrel dvere na izbe, Sirius sa nervovo zrútil. „Videl si, ako sa ksichtili?“

Držal ma okolo pliec a hoci som sa nemohol pohnúť, bol som rád, že mi dovolí aspoň dýchať.

Viem, ako sa cítil. Ja som mal ten istý pocit. „Potrebujú si to len nechať prejsť hlavou. Pochopia to. Reagovali náhodou celkom dobre.“

„Myslíš?“

„Iste.“

A potom ma už bozkával na pery. Všetky blbé pocity razom zmizli. Až do chvíle...

„Do čerta...“ ozvalo sa odo dverí.

Ak by bola v muklovskej olympiáde disciplína „odskakovanie od partnera“, boli by sme majstri.

James stál vo dverách s ústami dokorán.

„Nevieš klopať?“ zreval som na neho.

James asi stotinu sekundy ohromene stál vo dverách. Potom zamrmľal niečo na ospravedlnenie, vycúval a zavrel za sebou dvere. Vyzeral otrasene.

„Myslíš, že to prehryzie?“ spýtal som sa vyľakane.

„Dosť o tom pochybujem.“

Sedeli sme na posteliach a mlčali. Nevedeli sme, čo teraz.

Prešla asi hodina. Sedel som na posteli, na kolenách som mal položenú knihu a snažil som sa sústrediť na text. To bude dobré, hovoril som si. Sirius pôsobil ešte nervóznejšie, ako som sa ja cítil. Ozvalo sa zaklopanie na dvere. „Môžem ďalej?“ podľa hlasu som spoznal Lily.

„Áno,“ odpovedal som.

Dvere sa otvorili. Dnu vošla Lily a nebolo sama. Rea sa tvárila, že každého, kto nebude súhlasiť s jej názorom, nech už bude akýkoľvek, zabije. Zvyšok party vyzeral snáď rovnako nervózne ako som sa ja cítil, ak to vôbec bolo možné.

„Prepáčte, že som sem tak vtrhol...“ ospravedlňoval sa James.

Lily a Rea si sadli vedľa mňa a vyzývavo sa pozreli na ostatných.

„Prečo ste nám to nepovedali?“ vyhŕkla Laila.

Oni štyria ešte vždy stáli vo dverách.

„Nevedeli sme, čo si budete myslieť,“ bránil sa Sirius. „Vlastne to nevieme doteraz.“

„Ale im ste to povedali!“ James obviňujúco ukázal na Reu a Lily.

„Oni na to prišli sami,“ odpovedal som.

„Dúfam, že lepším spôsobom ako ja.“

„Rea to zistila skôr než ja,“ uškrnul som sa. Bola to podarená spomienka.

„Hej, tak pozrite, skutočne rád by som vedel, čo si o tom myslíte. Mohli by ste byť takí dobrí a povedať mi, či som vás práve znechutil na zvyšok života alebo nie?“ ozval sa Sirius.

„Ja... Mne to nevadí,“ povedal James nakoniec. „Len si na to musím zvyknúť.“

Andrew a Laila prikyvovali, Peter sa len tváril. Keď ho Laila silne strčila do chrbta, prikývol aj on.

„Reagovali lepšie ako moja mama,“ otočil som sa k Siriovi.

„Ako reagovala tvoja mama?“ spýtal sa James.

„Považuje to za experiment. Myslí si, že veľa riskujeme a že by sme si radšej mali uvedomiť, že to čo robíme, nie je to, čo chceme. Nerozumie tomu a myslím, že to považuje za nenormálne.“

„Mama len chce, aby si bol šťastný. Bojí sa, že si zničíš život. Zdá sa jej, že si už aj tak priveľmi nenormálny na to, aby si mohol experimentovať. Nechápe, že taká láska môže naozaj existovať. Je logické, že to považuje za experiment. Okrem toho je pravdepodobne sklamaná, že bude mať len polovičné množstvo vnúčat a že bude mať len jednu svadbu namiesto dvoch.“

„Nenormálny? Prečo je Remus nenormálny?“ spýtali sa Laila a Andrew unisono.

„To si nevšímajte,“ zahováral Sirius, zatiaľ čo ja som sa usilovne mračil na sestru. „Typické súrodenecké prekáranie.“

 

Deň 48.

Posledné dva dni prebehli bez problémov. Pomaly si zvykli na tú predstavu.

Ráno ma zobudil Jamesov hlas odkiaľsi z dola: „Veselé Vianoce!“

Rozospatý sme vyliezali z izieb a tvárili sa, že namiesto Vianoc by sme radšej oslavovali pokojný spánok. Keď sme však pod vysvieteným stromčekom uvideli kopu darčekov; pod stromčekom, ktorý sme si deň predtým vlastnoručne vyzdobili, ožilo v nás až detské nadšenie.

Zase som dostal kopu kníh. Nesťažujem si, lepší darček si viem len ťažko predstaviť. Smiali sme sa. Najmä, keď sa James znenazdajky vrhol Lily okolo krku s výkrikom „Milujem ťa!“

Hádajte, čo dostal? Lístky na metlobalový zápas! A koľko? Osem! Aj pre nás. Teda!

Sirius sa uškrnul. „Aj my ťa milujeme, Lily!“

Lily sa zachichotala a začervenala.

„Od mojej manželky ruky preč!“ zvolal James so smiechom.

„Tvoja manželka je predo mnou v bezpečí,“ odpovedal Sirius galantne. „Nie je môj typ.“

„Jasne, myslím, že všetci vieme, kto je tvoj typ,“ chichotala sa Rea.

„Hej? Aj ja chcem vedieť,“ ozval som sa. Práve som dosť nešetrne likvidoval farebný papier z darčeka od Rei.

Laila mi pohotovo podala zrkadlo. „Pozri sa a uvidíš.“

Naoko zvedavo som sa pozrel do zrkadla. „No, neviem Sirius, máš dosť nízke nároky.“

„Ja si nemyslím,“ odporoval Sirius. „Vieš, nevime, aký vkus máš ty, ale ja si myslím, že mám dobrý. A kto sa opováži tvrdiť niečo iné, ten dostane po nose.“

Konečne sa mi podarilo rozbaliť Rein darček. Prvý balíček, v ktorom nebola kniha. „To nemyslíš vážne, že nie?“ spýtal som sa vyľakane. Bola to sada prachoviek!

„Myslím, že myslí,“ povedal Sirius užasnuto. Tiež práve rozbalil balíček od mojej sestry. V ruke držal čarodejnícky čistici prostriedok Schkwavish, škvŕn a špiny sa zbavíš a príručku Ako sa zbaviť špiny bez pomoci prútika.

Nastal záchvat smiechu. So Siriom sme vydesene hľadeli na Reu, ktoré sa hystericky smiala, opretá o Andrewovo plece.

„Nemôžete predsa žiť v tom brajgli! Predstav si, že by tam niekedy prišiel niekto dôležitý!“ vyhŕkla, keď ju prešiel záchvat smiechu.

„A kto, akože?“

„Napríklad ja?“ navrhol James.

Pozreli sme so Siriom na seba a potom na Jamesa. „Ak si myslíš, že sa kvôli tebe budem oháňať prachovkou...“

„Nie som dosť významný?“

„Nie natoľko, aby som kvôli tebe upratoval...“

Ostatné darčeky boli menej originálne. Vlastne to boli knihy. Aj od Siria som dostal knihu.

 

Obedovali sme prvýkrát na chate. Varili Laila a Lily, mňa a Reu zapriahli do prestierania stola, Sirius a James boli donútení doniesť drevo a zakúriť v kozube a Peter a Andrew museli odhádzať sneh spred vchodu. Ráno, keď som sa bol nadýchať čerstvého vzduchu som sa zo záveja skoro nevyhrabal.

Sirius sa na Reu mračil vždy, keď mu prišla na dohľad. Upratovať!

Po obede sme na návrh Petra a Laily išli von, do snehu. Niekto navrhol stavať snehuliaka – tuším, že Sirius, ale nie som si tým istý. Tak sme stavali. Nakoniec to bol veľmi pekný snehuliak. Podobal sa na náš školníka ešte zo školy. Dokonca sme mu doniesli aj vedra a metlu. Sirius navrhoval daľ mu aj tie prachovky od Rei, ale Rea si presadila svoje – prachovky povinne berieme domov. Máte aj vy ten pocit, že skončia v kozube?

Potom niekto začal snehovú bitku. Tento návrh sme prijali ešte radostnejšie ako snehuliaka. O malú chvíľu sme boli všetci od hlavy až po päty zahádzaní snehom a ako snehuliaci sme vyzerali my.

 

„Nejdeš sa prejsť?“ spýtal sa ma Sirius, keď sme večer sedeli v chate a chrúmali keksíky. Nie, nik nepiekol. Tie sme si doniesli ešte z domu. Nebol problém vypadnúť z chaty bez povšimnutia a zbytočných otázok, aj keď sme boli v miestnosti plnej ľudí. Akosi mali všetci zábavnejšiu robotu ako venovať pozornosť dvom zamilovaným bláznom, ktorý sa chystali do treskúcej zimy.

„Sú skvelí, však? Čakal som, že budú... čojaviem, vydesení. Alebo, že im to potrvá o čosi dlhšie, zvyknúť si. A dva dni a už im to pripadá úplne normálne,“ usmieval sa Sirius.

„Sú super.“

Osobne si myslím, že skvelé prijatie bolo Reina a Lilina zásluha, ale to stačí vedieť, netreba o tom hovoriť.

Je nádherne. Hviezdy svietia, mesiac je kdesi vo všech čertoch a snech je nám až po kolená.

Objal som Siria okolo pliec. „Som rád, že máme takých perfektných priateľov.“

„Som rád, že mám perfektných priateľov, ktorí chápu, že som práve našiel perfektného človeka, s ktorým plánujem ostať do konca života,“ usmial sa Sirius.

Presladené klišé, ale v tej chvíli ma nič nemohlo zohriať lepšie.

„Kto by to ešte mal vedieť?“ spýtal som sa.

„Potterovci. Sú mi ako rodičia. A Andy, moja sesternica.“

„Pán Potter nebude nadšený.“

„Viem. Poďme dnu, dobre?“

Vedel som o čo ide – ani jeden z nás sa o tom nerád bavil. Vedeli sme, že nie všetci sa zachovajú tak skvele ako Rea, Lily, James, Andrew, Peter a Laila.

Úprimne povedané, na Andrewovom a Lailinom názore mi veľmi nezáležalo.

 

Sedel som v izbe a čítal som si. Na kolenách som mal položenú jednu z kníh, ktoré som dostal. V kúpeľni hučala voda. Sirius si pod sprchou riadne falošne a riadne nahlas spieval.

Vtom sa ozvalo tiché zaklopanie na okno. Na môj úžas to bola sova mojej mamy. Vpustil som ju dnu a odviazal jej balíček z nôžky.

Opatrne som rozbalil balíček a zamrzol som. Nemusel som krabičku ani otvárať, aby som vedel, čo v nej je.

Otvoril som list, ktorý pri nej ležal.

„Drahý Remus,

Chcela som Ti to dať až na tvoje blížiace sa narodeniny, ale rozhodla som sa, že Ti to dám už teraz. Vieš, čo to je, však? Verím, že raz nájdeš krásne, dobré dievča, ktoré ho bude nosiť na prste. Iste vieš, že nie je nič krajšie ako ozajstná láska a preto si dobre rozmysli, ktorej krásnej slečne ho dáš.

S láskou,

Mama.“

Sirius práve vošiel do izby. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa.

Zdvihol som hlavu a pozrel som sa na neho. Ako si mama môže myslieť, že by som ho vymenil za nejaké dievča. Podal som mu list. Sadol si vedľa mňa a začal ho čítať. Lietal očami po riadkoch a čoraz viac sa mračil.

Krabičku som stále zvieral v ruke. Nevedel som, čo s ňou.

„Ona to ešte vždy nepochopila?“ vyhŕkol Sirius nakoniec. Pozrel na krabičku. „Je to to, čo si myslím, že to je?“

Otvoril som krabičku. Prsteň si ležal v krabičke s nevinným výrazom.

„Ne...nevymeníš ma za žiadne dievča, však?“

„Samozrejme, že nie! Čo ťa to napadlo?“

Sirius pokrčil plecami a oprel sa o moje rameno. „A čo s tým prstienkom? Vrátiš jej ho?“

„Vyskúšaj si ho,“ navrhol som zrazu, bez rozmýšľania.

„Čože?“

„Vyskúšaj si ho.“

„Ty vieš, že si ma nemôže zobrať, však?“ spýtal sa Sirius opatrne.

„Áno, iste,“ odpovedal som netrpezlivo. „Len si ho vyskúšaj.“

„Chceš spraviť mame na truc?“

„Aj,“ odpovedal som.

Sirius sa usmial. Pochopil, čo bol druhý dôvod. Pomaly vybral prstienok z krabičky a opatrne si ho navliekol na ľavý prsteníček. „Sedí,“ povedal a pobozkal ma na pery.

 

Deň 51.

Konečne doma! Nie že by bolo na lyžovačke zle, ale doma je doma. Milujem svoj domov. Minitrojizbový byt, večne špinavý s kopou neopratých šiat. Lenže to nie je to, čo ho robí domovom. Domov je to preto, lebo keď sa unavený vrátim z práce, rád, že už mám konečne po pracovnej dobe, je tu vždy Sirius, ktorý ma rozveselí nejakou drobnosťou.

Teraz som však nemusel do práce. Užíval som si prázdniny.

Ležal som natiahnutý na gauči. Keď som si chcel ľahnúť, musel som z gauča najskôr zhodiť všetky veci. Rein vianočný darček ležal bezpečne uložený kdesi v kúpeľni.

Sirius sedel vo foteli oproti a lúštil krížovku. Podchvíľou sa ma vypytoval na niektoré slová. Bolo nám fajn. Je to vždy veľmi príjemné, takáto chvíľa ničnerobenia. Sirius vyzerá tak spokojne. Rád ho pozorujem, keď je taký spokojný.

Prsteň má navlečený na prste.

Zrazu ho niečo napadlo. Zdvihol hlavu a povedal: „Čo plánujeme na Silvestra? Lily navrhla, aby sme voľačo vymysleli my.“

„Prečo my?“ spýtal som sa.

„Lebo by sme mohli pozvať Jamesových rodičov, Andromedu a aj tvoju mamu. Nech vidia, že vieme všetko zvládnuť...“

 

55.

Stál som uprostred obývačky a tváril sa spokojne. Samozrejme, že som bol spokojný. Všetko vyzeralo, že sa podarí. Rea a Lily tu boli už od rána a pomáhali z varením. Teda... Ony varili a keď mali už po krk toho, že im voľačo stále kradneme, zapriahli nás do roboty. Výsledkom boli párky v cestíčku v podobe kostí... Čo čakáte od vlkolaka a psieho animága?

Jedlo bolo hotové, v byte upratané a silvestrovsky vyzdobené. Všetko čakalo už len na hostí.

„Remus, poď sem!“ ozval sa Sirius odo dvier. Prišiel som k nemu. „Čo sa deje?“

Dvere boli odchýlené a Sirius sledoval chodbu. Vyzrel som aj ja. Striga stála na chodbe a rozprávala sa s mojou mamou.

„Viete, ten váš chlapec Remus... Myslíte, že je rozumné nechať ho bývať s pánom Blackom?“

„A prečo nie?“ bolo mi jasné, že mama vie, na čo striga naráža, ale že by to nikdy nepriznala.

„No viete... Myslíte, že vzťah medzi nimi je len čisto priateľský? Ja by som svojho syna nenechala...“

„Sú mladí. Experimentujú. To ich prejde,“ odsekla mama, ale zmierňujúcim tónom.

Potom sa otočila, aby prišla k našim dverám, ale skôr, než mohla zbadať, že sú otvorené, Sirius ich potichu privrel.

O chvíľu som ju už vítal.

„Pôjdem pomôcť dievčatám do kuchyne,“ ponúkla sa. „Vieš, Remus, vidíš, bez dievčat by ste to nezvládli.“

„Už nám to vytýkali,“ priznal som pokojne. „Musíme sa naučiť variť, keď nechceme zvyšok života žiť na krekroch.“

„Raz si nájdete šikovné manželky a potom...“

„Mami, my to spolu myslíme vážne. Žiadne manželky nebudú.“

Len si vzdychla a zamierila do kuchyne.

„Remus, tá ženská nám chce spôsobiť problémy,“ sykol Sirius odo dverí.

Tentoraz sa striga rozprávala s Potterovcami.

„Vy ste rodičia pána Blacka?“ spýtala sa.

„Ako sa to vezme... Nie biologický,“ odpovedala pani Potterová.

„Ach... A vy... Vám nevadí, že ten váš chlapec žije s pánom Lupinom?“

„Ale prečo by nám to malo vadiť? Remus je milý chlapec. Poznáme ho už dlho.“

„Ale to čo robia... Nie je to proti prírode?“

„Čo tým myslíte?“

„Pani Lupinová to nazvala experimentovaním...“

„Vy myslíte, že...“

Potterovci vyzerali ohromení a šokovaní. Rýchlo sa ospravedlnili a pobrali sa k nám.

Tvárili sa trochu zarazene aj keď vošli dovnútra.

Asi po polhodine si nás zavolali do kuchyne.

„Môžete na chvíľu?“ spýtala sa pani Potterová.

Medzitým sa už objavili James, Andrew, Peter a Laila. Chýbali už len Andromeda, Ted a ich dcérka Nymphadora.

Prikývol som a s neblahou predtuchou sme sa pobrali s Potterovcami do kuchyne.

„Chlapci, ja viem, že je to pravdepodobne hlúposť,“ začal pán Potter, „ale tá vaša pani suseda povedala... No, že ste... Že ste...“

„Milenci,“ doplnila pani Potterová.

„To slovo sa mi nepáči,“ zašomral Sirius. Ani mne sa to slovo nepáčilo. Znelo to... čo ja viem, príliš... telesne?

„Ach, veď mi sme si mysleli, že je to omyl...“ ospravedlňoval sa pán Potter.

„Ja som povedal, že sa mi nepáči to slovo,“ bránil sa Sirius. „Význam je v podstate správny.“

„Takže... vy ste... pomôžte mi prísť s nejakým vhodným slovom...“

„Zamilovaní?“ navrhol som. Sirius sa na mňa usmial.

„Ehm... takže je to pravda?“ spýtala sa pani Potterová neisto.

Prikývli sme vlastne naraz. Sirius sa natiahol pozad môj chrbát po čokoládu. Nie, nebol taký pokojný. Už odo mňa prevzal presvedčenie, že čokoláda je liek na všetko. Aj na nervozitu.

„Takže... Myslíte to spolu vážne?“

„Neviem si predstaviť, že by som žil s niekým iným,“ odpovedal Sirius a objal ma okolo pása. Jemne som ho odstrčil, ale pritom som sa na neho žiarivo usmial. Nepotrebujem, aby sa pred Potterovcami veľmi predvádzal.

„Sme asi poslední, kto to vie, však?“ poznamenal pán Potter, keď Lily vošla do kuchyne po ďalší tanier chlebíkov. Gesto si musela všimnúť, ale nevenovala tomu pozornosť.

„Vlastne, ešte to nevie Andy, Ted a Nymphadora,“ priznal Sirius.

 

Potterovci to nakoniec prehrýzli. Chvíľu síce vyzerali ako obarení, ale...

Asi desať minút potom, čo sme opustili dejisko trápneho rozhovru, prišla Andromeda s rodinou. So Siriom si zjavne skvele rozumeli.

„Ahojte!“ zvolala. „Pozerám, že sme poslední. Veľmi nás to mrzí. Chvíľu sme blúdili. Počkajte, nepredstavujte sa mi. Ja skúsim hádať.“

Trafila sa správne. Vo všetkých prípadoch. Pri mne sa zastavila. „No, Sirius má dobrý vkus,“ poznamenala.

Myslím, že sme sa tvárili veľmi šokovane. „Č... Čo?“ vykoktal Sirius.

Andromeda sa zachichotala. „Veď je to vidno, vždy keď si u nás, tak je to len o Removi...“
Otočil som sa k nemu. „Naozaj?“

Sirius sa začervenal. Dávno som ho nevidel červenať sa.

Všetci sme vyprskli. Sirius vzal do náručia Nymphadoru. Dievčatko bolo metamorfomág. Teraz mala ružové vlásky a fialové očká. Chichotala sa, keď si ju Sirius posadil na kolená a začal jej vykladať nejakú strelenú rozprávku.

 

Bola už takmer polnoc. Vlastne dve minúty do polnoci. Nymphadora ticho spinkala v Tedovom náručí. Sirius a James sa striedali vo vykladaní vtipov. Rea, Lily, Laila, pani Potterová a Andromeda sa bavili... čo ja viem, o ženských veciach. Pán Potter a Ted sa bavili o metlobale. Ja som pozoroval svoju mamu. Musela vidieť prsteň na Siriovom prste, ale nezareagovala. Vari si to nikdy neuvedomí?

 

O polnoci, presne o 0000 si ma Sirius zrazu pritiahol k sebe a pobozkal. Keď som sa kútikom oka rozhliadol okolo seba, zistil som, že nik mi nevenuje pozornosť. Vďaka bohu! Nemám rád, keď to preháňa. Aj keď... je to príjemné.

 

Deň 60.

Nenávidím spln! Skutočne ho nenávidím, keby som sa ráno nezobudil v Siriovom objatí.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma milo. James stál kúsok od neho a usmieval sa. Peter sedel v kúte.

„V rámci možností dobre,“ povedal som. Bola to pravda. Mal som pocit, že som takmer v poriadku. „Zhoduje sa to s mojím zdravotným stavom?“

Usmial sa na mňa a prikývol. „V oveľa lepšom stave ako zvyčajne.“

Oprel som sa o jeho plece. Vlastne to bolo úplne zbytočné, ale bolo to príjemné.

 

Deň. 70.

 

To, že vracať sa domov cez tú tmavú ulicu nebol veľmi dobrý nápad som si uvedomil ešte skôr, ako sa za mnou ozval nepríjemný hlas.

Otočil som sa. Za mnou stál vysoký človek v dlhom čiernom plášti a s bielou maskou na tvári. Na hlave mal kapucňu a v ruke držal prútik... Otočil som sa. Naskytol sa mi rovnaký pohľad...

„Nie, nepridám sa k vám!“

„Nemáš na výber, vlkolak!“

„Nie... nikdy... Nechajte ma!“

„Veď ty dostaneš rozum. Crucio!“

Prebudil som sa. Po čele mi tiekol pot a triesol som sa. Len sen...

Nie, to nebol sen. Teda, nebol to sen, ale spomienka. Ležal som v neznámej posteli, v miestnosti s bielymi stenami. Nemocnica?

Dnu vošla liečiteľka a milo sa na mňa usmiala. „Ako sa cíte, pán Lupin?“

„Blbo,“ odpovedal som, hľadiac do stropu. „Čo sa stalo?“

„Prepadli vás. Máte šťastie, že tam mali práve hliadku naši,“ odpovedala, keď mi naprávala paplóny. Bolelo ma celé telo, v hlave mi brnelo, pred očami som mal čiernu hmlu. Bolo to horšie ako rána po splne.

„Ako dlho som tu?“

„Ani nie pol hodinu.“

Vtom sa otvorili dvere a dnu vpadla moja mama. Tvárila sa hystericky.

„Och, Remy, synček, čo sa ti len stalo...“

Takto lamentovala asi pol hodinu. Akoby ma už pochovávala.

Mimoriadne ma potešilo, keď sa dvere opäť otvorili a dnu vpadol Sirius. Tváril sa vydesene a bolo vidieť, že ušiel priamo z výcviku.

„Tam nesmiete!“ kričala za ním za ním sestrička. „Len rodinný príslušníci...“

Sirius si ju však nevšímal. Pozdravil moju mamu, len tak aby sa nepovedalo a potom si sadol na stoličku vedľa mojej postele a chytil ma za ruku. Teraz som už videl dobre a pohľad na Siria bol veľmi príjemný.

„Ešte máš byť v škole,“ povedal som mu.

„Rea dobehla, že ťa napadli,“ odpovedal, pričom mi jemne masíroval dlaň. „Mal som strach...“

Usmial som sa. Sirius sa o mňa bál. Bol to celkom príjemný pocit.

„Budú sa na teba hnevať,“ nemohol som si odpustiť, aby som mu nevytkol.

„Viem. Divooký za mnou vrieskal, že ak to spravím ešte raz, poletím.“

 

 

Deň 73.

Konečne ma pustili z nemocnice. Sirius sa bohužiaľ nemohol uliať z výcviku a preto po mňa prišli Laila a Peter. Sirius však sľúbil, že keď prídem domov, už tam bude.

Ešte som trochu kríval, ale už mi bolo oveľa lepšie.

Peter a Laila sa ponáhľali k Lailiným rodičom a keďže sme sa zdržali v dopravnej zápche, nechali ma stáť pred dverami bytu.

Sirius otvoril dvere a keď ma zbadal, žiarivo sa usmial. „Kde si toľko bol? Už som sa začínal báť,“ privítal ma.

Vysvetľoval som problémy s dopravou a vošiel som za ním do bytu. Sirius mal snahu odšikovať ma rovno do izby, lebo vraj potrebujem oddych, avšak ja som zastal uprostred obývačky, pretože som ucítil neomylne ucítil čokoládové koláčiky.

„to dúfam nepečieš ty,“ skôr som poznamenal ako sa spýtal.

„Nie, prišla tvoja mama,“ odpovedal s úsmevom.

„Čo?“ zvolal som prekvapene. Dvoma krokmi som bol pri dverách kuchyne. Tu bola vôňa šialene silná.

Otvoril som dvere. „Mami!“

Mama stála pri sporáku, ktorý sa u nás pramálo používal. Otočila sa ku mne a žiarivo sa usmiala.

„Som rada, že si tu,“ privítala ma. „Siriu sa o teba strašne bál. Napiekla som ti nejaké koláče a predstav si, Sirius mi z nich ani neujedal, aby ti ostalo.“

Natiahol som ruku za koláčmi. Chutili výborne.

„Veru, ešte chvíľu by si bol preč a Sirius by ma tu úplne zničil. Neustále sa o teba strachoval,“ smiala sa.

Uškrnul som sa na Siria, ktorý sa tváril, že o ničom nevie.

Sirius na mňa prísne pozrel. „Vieš, čo povedal liečiteľ? Že ťa pustí domov, len keď budeš slušne odpočívať. Tak už aj do postele!“

Pobral som sa, ale nemohol som si odpustiť poznámku: „Liečitelia boli na mňa milší.“

„Ale určite neboli taký pekní,“ odsekol Sirius, ale videl som, že ma nezobral vážne. Veď ja som to vážne ani nemyslel.

Keď som si konečne ľahol, mama ostala sedieť vedľa mňa, lebo sa chcela so mnou rozprávať. Mal som z toho trochu strach. V poslednom čase, keď sa chcela rozprávať, týkalo sa to mňa a Siria a nebolo to nič príjemné.

Sirius sa zatiaľ uisťoval, či mi nič nechýba. V náhlom rozmare som mu vymenoval, čo všetko by som chcel a Sirius – musel sa o mňa naozaj strašne báť, keď sa teraz tak stará – mi to všetko šiel pozháňať.

„Vieš,“ povedala mi mama. „Myslela som, že ťa vezmem domov, kým sa nedoliečiš, ale rozmyslela som si to. Tu si v dobrých rukách.“

„Naozaj?“ spýtal som sa. Vyzeralo to nádejne.

„Ťažko by si mohol byť v lepších. Vieš, skutočne som si myslela, že je to len experiment, ale potom, čo som strávila so Siriom takmer celý deň verím, že je to naozaj?“ na chvíľu sa zamyslela. „A vieš čo? Ten prstienok mu sedí.“

Práve v tej chvíli vošiel dnu Sirius so všetkými vecami, čo som si objednal. Žiarivo sa usmieval a neskôr som zistil, že to bolo preto, lebo počúval za dverami.