Svet Zlomu

Na čo myslíš?

James bol preč. Mal rande s Lily Evansovou, dievčaťom, ktoré ho zobralo na milosť po 5 rokoch odmietania. Peter Pettigrew bol preč. Mal rande s Joy Bracklejovou, jediným dievčaťom, ktoré s ním bolo ochotné ísť. Remus Lupin bol preč. Bol na obchôdzke. Prefekt. Sirius Black sedel sám na posteli v chlapčenskej klubovni. Nemal rande a nebol prefekt.

Na vankúši mal položenú krížovku, v ruke držal brko a jeho koniec mal v ústach.

„Neodpustiteľné kúzlo na šesť?“ crucio.

„Muklovský dopravný prostriedok na päť?“ Žeby metro?

Práve písal „kameň zo žalúdka kozy“, keď sa dvere otvorili a dnu vošiel Remus. Sirius ho zachytil len kútikom oka a keďže práve písal, neobracal sa. Remus vyzeral, že má všetkého dosť. Na sebe školský habit a okolo krku prehodenú kravatu. Nemal ju uviazanú.

Uškrnul sa na Siria a zvalil sa na svoju posteľ, ktorá stála oproti Siriovej. Chvíľu tam sedel a prehrabával sa v šuflíku svojho nočného stolíka. Nakoniec vytiahol mesačník o metlobale a začal v ňom listovať.

„Ak chceš niečo vedieť,“ povedal Siriovi. „Nie je nič horšie ako byť prefekt.“

„Čo sa zase stalo?“ vyzvedal Sirius a pritom čítal zadania v krížovke. Ak by sa obrátil a pozrel na Rema, nebol by schopný s ním ďalej zmysluplne konverzovať.

Remus si vzdychol. „Dvaja druháci sa opili a povracali sa mi rovno na topánky,“ zavrčal.

„Fuj!“ Sirius sa rozosmial.

Remus odložil časopis, vstal a prešiel k nemu. Sadol si za neho na posteľ a naklonil sa mu ponad plece, aby mu videl do krížovky. „Lúštiš?“

Sirius prikývol. Remus voňal šampónom. Zrejme sa bol osprchovať potom, čo ho tí druháci povracali.

Remus nevyzeral na sedemnásť a pol. Mal svetlohnedé vlasy a veľké zlatisté oči, tvár však mal vážnu. Priskoro dospel. Mal sedemnásť a pol, ale vyzeral na dvadsaťjeden. Možno to bolo tým, že za svojich sedemnásť a pol roka prežil horšie veci ako mnohí iní sedemnásť a polroční ľudia. Remus bol totiž vlkolak.

Sirius ho v duchu obdivoval za jeho statočnosť. Nahlas by to však nevyslovil.

„Haló! Zem volá Siria Blacka!“ ozval sa mu pri uchu hlas. Ruka so štíhlymi prstami mu mávala pred očami. Od palca do stredu dlane sa ťahala tenučká jazva.

„Čo?“ strhol sa.

„Zasníval si sa. Čo je to? Nejaké dievča?“

Sirius sa zasmial. „Nie, nie je.“

Otočil sa tak, že teraz videl vlkolakovi do očí. Remus naňho hľadel s hlavou naklonenou nabok. „A čo teda?“ spýtal sa a v hlase mu zaznela detská zvedavosť.

„Kto je zvedavý, bude skoro starý,“ odpovedal Sirius. Nič iné by mu nenapladlo. Žiadna rozumná výhovorka.

„To budem aj tak,“ Remus mávol rukou. „Povedz...“ zatiahol.

Sirius ho sledoval očami. Remus mal v očiach záujem, rukou si odhŕňal vlasy z tváre naučeným pohybom. Vyzeral fanscinujúco. Ruka, ktorá odhrnula vlasy, klesla späť na pokrčené kolená. Jeden neposlušný prameň však znova skĺzol do tváre. Ruka sa zdvihla, ale predbehla ju iná a odhrnula ho na správne miesto.

Nastalo ticho. Hľadeli si do očí. Sirius ešte vždy cítil pocit, ktorý prežíval, keď sa jeho prsty letmo dotkli vlkolakovej pokožky. Možno sa mu to len zdalo, ale mal pocit, že sa s Remom k sebe takmer nezreteľne nakláňali. Zrazu si úplne uvedomil, čo sa deje a rýchlo sa vzpriamil...

James tu nebol. Bola to jeho svadobná noc s Lily Potterovou. Peter tu nebol. Bol kdesi s družičkou Joy. Remus tu nebol. Bol... vlastne nevedel kde. Sirius sedel sám v byte, ktorý patril už len trom záškodníkom. James s Lily budú bývať spolu vo vlastnom dome.

Snažil sa sústrediť na krížovku.

Písal práve „jedomatú hubu“, keď sa dvere otvorili a dnu vošiel Remus. Kabát si zavesil na vešiak.

„Čo je, Sirius? Vôbec nevyzeráš šťastný, že sa ti práve oženil kamarát. mal by si byť šťastný!“

„Veď som,“ odpovedal a opäť si vopchal koniec brka do úst.

Remus vyzeral unavene, ale šťastne. Mal na sebe oblek, ktorý mal na sebe na svadbe, ale motýlika mal uviazaného okolo zápästia. Šnúrky ľavej topánky mal rozviazané.

Sadol si k Siriovi na gauč.

„Lúštiš?“ spýtal sa.

Voňal mestom po daždi. Aj vlasy mal mokré. Asi to bol zákon schválnosti, že na Jamesovu svadbu pršalo, hoci niekoľko dní predtým bolo krásne.

Remus nevyzeral na svojich dvadsať rokov. Mal svetlohnedé vlasy, ale Sirius sa na neho nemusel ani pozrieť, aby vedel, že sa kde tu nájde aj šedý. Oči mal stále rovnaké, ale zasadené do tváre zatienenej vojnou, strachom o to, čo bude zajtra. Mal dvadsať rokov a vyzeral na tridsať. To, že bol vlkolak mu ukradlo detstvo. Vojna mladosť.

Sirius ho však stále považoval za jedného z najstatočnejších a najúžasnejších ľudí, ktorých poznal. Nedávno to povedal Jamesovi a ten len súhlasil.

„Haló! Zem volá Siria Blacka!“

Otočil sa k Removi. „Čo?“ spýtal sa prekvapene.

„Zasnil si sa. Čo, žeby nejaká pekná družička?“ vyzvedal Remus.

„Nie, nijaká družička.“

„Tak čo potom?“

„Kto je zvedavý, bude skoro starý,“ odbil ho.

„JA už som starý. Na svoj vek.“

Remus si odhrnul vlasy z očí. „No tak! Povedz mi to! Vieš, že mne môžeš povedať všetko.“

Pramienky vlasov si však robili, čo chceli. Remus na ne zjavne už veľmi nedbal. Bol príliš zvedavý.

Sirius zdvihol ruku a jemne odhrnul prameň z Remových očí. Jeho prsty sa na okamih dotkli vlkodlakovej tváre. Ten pocit už zažil. Raz.

Možno sa mu to len zdalo, ale mal pocit, že ich tváre sa k sebe približujú. Nie, nebol to pocit. To, čo naozaj robí, si uvedomil až keď sa ich pery dotkli. Zachvel sa. Bolo to... magické.

Remus naňho hľadel s pokojnými očami a na tvári mu pohrával úsmev. „Toto sa mi páči viac ako verzia spred dva a pol roka,“ poznamenal.

Sirius naňho žmurkol. „Ver mi, že aj mne.“

James tu nebol. Bol mŕtvy. Peter tu nebol. Zradil a pravdepodobne teraz obskakoval Lorda Voldemorta. Remus tu nebol. Mal povinnosti ohľadne Rádu. Sirius sedel sám v kuchyni Grimmauldovho námestia a lúštil krížovku.

Práve písal „zvera podobného koňu“, keď sa oheň v krbe sfarbil do zelena z ohniska vyliezol Remus.

Zaškľabil sa. „Nemám rád hop-šup prášok!“ poznamenal a striaslo ho.

Mal na sebe obnosený habit, ktorý bol na mnohých miestach zašitý. Tváril sa zničene.

„Ako to šlo?“

„Bolo už aj lepšie,“ Remus si oprášil sadze z habitu.

Potom podišiel k Siriovi, ktorý sa opäť skláňal nad krížovku, naklonil sa mu ponad plece a spýtal sa: „Lúštiš?“

Sirius prikývol. Remus voňal ohňom a sadzami. Zmenil sa za tie roky, čo ho Sirius nevidel. Bol starší. Bol dospelý. Bol múdry. Bol však smutný a unavený. Tak veľa toho za život stratil.

„Haló! Zem volá Siria Blacka!“

Sirius sa k nemu prekvapene otočil. „Čo sa deje?“

„Zasnil si sa. Na čo myslíš?“

Sirius sa usmial. „Len na teba. Vždy len na teba.“

Žiarivý úsmev a veselé svetielka v očiach ubrali Removi hneď niekoľko rokov.