Svet Zlomu

 
V tmavej miestnosti, osvetlenej len ohňom v krbe, na gauči s očami uprenými na fotografiu sedel muž. Bol pomerne mladý - 36 alebo 37 – ale svetlohnedé vlasy mal už miestami šedivé. Jeho ruka pomaly pustila fotografiu a tá dopadla na zem. Mužova mladšia verzia na fotografii sa nechala objímať od vysokého chlapca s čiernymi vlasmi...

******

„Niééé!“ prebudila ho nočná mora. Opäť.

Vstal z postele a snažiac sa nezobudiť troch chlapcov s ktorými sa delil o izbu, sa pobral do kúpeľne. Aj tak bol zázrak, že ich nezobudil výkrik, ktorým narušil nočný kľud.

Opláchol si tvár. Pramienky vody mu stekali po unavenej tvári a zmývali mu z nej pot. Pozrel na seba do zrkadla a unavene pokrútil hlavou. Vyzeral ako tieň. Tie sny ho raz zničia.

Zlé sny mával už dlho. Nechcelo sa mu to počítať na roky, na to nemal náladu. Nočné mory, v ktorých jeho pričinením zomierali ľudia. Vedel, že niečo podobné sa môže ľahko stať. Remus John Lupin, ako sa volal, bol totiž vlkolak.

Nenávidel tie sny snáď viac ako splny. Teraz krátko pred skúškami navyše prichádzali čoraz častejšie. Bol prepracovaný. Sirius mal pravdu – mal by si spraviť prestávku.

Sirius... ďalšie z Remových tajomstiev. Tajomstvo, ktoré neprezradil ani svojim najlepším priateľom. Bolo to pochopiteľné a malo to hneď niekoľko dôvodov. Jedným z nich bolo aj to, že aj Sirius bol Remov kamarát...

Remus si nevedel predstaviť, čo by James Potter, Peter Petigrew a samozrejme Sirius Black urobili, keby vedeli, čo cíti k jednému z nich. Bolo to pravdepodobne horšie ako byť vlkolak.

Remus by o sebe nepovedal, že je... homosexuál. Jednoducho sa mu páčil iný chlapec. Nie, nepáčil sa mu. Bol do neho zamilovaný...

Sirius bol mimoriadne populárny najmä medzi ženským osadenstvom Rokfortu. Bol vysoký, mal čierne vlasy, ktoré mu padali do tmavomodrých očí s neprekonateľnou eleganciou. Neustále sa smial a smial sa krásne. Bol krásny.

Remus by nikdy, nikdy nepovedal nahlas čo k nemu cíti. Nechcel ničiť priateľstvo, trvajúce šesť a pol roka, hoci byť len Siriovým priateľom bol až bolestivo málo. Lenže keby mu to povedal, už by nebol ani toľko. Neexistovala šanca, že by Sirius Tichošľap Black, idol všetkých dievčat, mohol cítiť to isté k nemu. Nie, považoval by ho za čudného, zvrhlého, hnusil by sa mu a nenávidel by ho. A James by bol samozrejme na jeho strane. A Peter by sa pridal k väčšine.

Remus nemal okrem týchto troch chalanov iných kamarátov. Odkedy ho pohrýzol vlkolak, odťahoval sa od ľudí. Mal za sebou pár nepríjemných skúseností. Ale, keď sa Záškodníci, ako si jeho priatelia hovorili, dozvedeli o jeho hendikepe, spravili niečo, čo Remus nikdy neočakával. Niečo, čo mu veľmi pomohlo, hoci ho to nemohlo vyliečiť. Stali sa Animágmi. Naučili sa premieňať na zvieratá, aby mohli byť s ním počas splnu. Námesačník, Tichošľap, Paroháč a Červochvost. Vlkolak, pes, jeleň a potkan. A práve preto ich nechcel stratiť.

Remus venoval ešte jeden zamračený pohľad zrkadlu a pobral sa naspäť do postele.

Sirius nahlas chrápal.

„Nespíš?“ ozvalo sa zašepkanie, či, kvôli prebytku sykaviek v slove, skôr zasyčanie.

Remus sa obzrel za hlasom. Tmavovlasý chalan hľadal rukou okuliare.

„Ale áno, Paroháč.“ Odpovedal Remus ostrejšie ako mal v úmysle. „Ja sa často v spánku prechádzam.“

„No tak, čo ti je?“ vyzvedal James.

„Som perfektne v poriadku, až na to, že som vlkolak!“ A že som zamilovaný do iného chalana, ktorý navyše chrápe, pomyslel si, ale to nahlas nepovedal.

„Prepáč, že sa snažím byť kamarát. Len ma zaujíma, či si v poriadku,“ odpovedal mu urazene James.

Remus sa zvalil do postele. „Dobrú noc,“ zavrčal.

Keď sa na druhý deň ráno, v sobotu, zobudil, ostatný traja Záškodníci ešte spali. Remus sa potichu obliekol a keď sa za ten čas ani jeden z nich nezobudil, pobral sa na raňajky sám. Nepozrel sa na hodinky, ale muselo byť ešte veľmi skoro, lebo ako klubovňa, tak aj Veľká sieň, ktorá slúžila ako jedáleň, boli takmer prázdne. Zamieril k stolu svojej fakulty – Chrabromilu.

Sedela tam len Lily Evansová – Jamesovo dievča. Remus, aj keď nebol na dievčatá musel uznať, že je veľmi pekná so svojimi dlhými ryšavými vlasmi a zelenými očami.

„Ahoj,“ pozdravil ju a sadol si oproti nej.

„Dobré ráno,“ odvetila, „Kde je James?“

„Keď som odchádzal, ešte spal.“

„Hm...“ zarazila sa a pozorne si ho prezrela, „Je ti niečo?“

„Nie, som v poriadku.“ odpovedal a keď videl jej nedôverčivý výraz dodal: „Trápia ma zlé sny, to je všetko.“

„Mal by si ísť za Madam Pomfreyovou. Aj mňa trápili nočné mory a ona mi dala akýsi elixír, ktorý mi pomohol.“

„Asi máš pravdu,“ prikývol.

Vtom sa zjavili James, Sirius a Peter.

„Flirtuješ s mojím dievčaťom, Remus?“ spýtal sa s úškrnom James a sadol si na stoličku vedľa Lily. Zjavne už zabudol na to, aký nevrlý k nemu bol Remus pred pár hodinami.

„Ale prosím ťa, James!“ zvolal so smiechom Sirius, keď si sadal Removi po pravici, zatiaľ čo Peter zaujal miesto po jeho ľavici. „Poznáš Námesačníka. Všetky zadané dámy sú pred ním v bezpečí.“

To „zadané“ môžeš kľudne vynechať, pomyslel si Remus mrzuto.

„Viete, že by ma vážne zaujímalo, ako vznikli tie vaše prezývky?“ ozvala sa Lily.

„Nemusí ťa zaujímať,“ odvetil James, keď sa ponad polku stola načahoval za marmeládou.

„Ale no tak...“ zatiahla a pozrela nevinne na Jamesa. „Nepoviem nikomu...“

James bezradne pozrel na Rema, ale to už Sirius prišiel s výhovorkou:

„Remus je námesačný, vieš?“

„A čo Tichošľap, Paroháč a Červochvost?“

„Ja chodím naozaj ticho,“ odpovedal pohotovo ďalej. „preto ma väčšinou nechytia, keď porušujem pravidlá. A James je do teba buchnutý už riadne dlho, ale ty si chodila s niekoľkými inými chlapcami a preto tá prezývka.“

„A Peter?“ vyzvedala, keď sa na chvíľu odmlčal.

„Ten je taký červíček v pozadí.“ Usmial sa Sirius možno trochu zlomyseľne.

„Hej!“ ohradil sa najmenší zo Záškodníkov.

Remus sa na svojho záchrancu vďačne usmial, ale zlá nálada ho neopustila.

„Vieš, z čoho sa to vyrába?“ spýtal sa zlomyseľne Petra, ktorý si nakladal na tanier párky.

„Em...nie.“ odpovedal vyľakane Červochvost.

„Z odpadu, čo zostane po...“

„No tak, nestraš ho.“ Zahriakol ho Tichošľap s úškrnom a potom smerom k Petrovi dodal, „A pchá sa to do prasačích čriev.“

Potkaní animágus znechutene odsunul tanier s nedojedenými párkami.

„Z čoho sa vyrába marmeláda?“ spýtal sa opatrne, keď sa načahoval za fľaškou, ktorú držal James v ruke.

Rema neprechádzala blbá nálada ani po pár dňoch. Teraz ticho sám stál v Astronomickej veži a pozoroval hviezdy.

„Á, tu si!“ ozval sa hlas spoza jeho chrbta. „Hľadal som ťa.“

Nemusel sa obzerať, aby vedel kto za ním stojí. „Prečo si ma hľadal, Sirius?“

„Tichošľap.“ opravil ho animágus. „Choval si sa čudne. Posledných pár dní. Dúfal som, že mi povieš, čo ťa trápi.“

Námesačník si vzdychol, „Nič.“ Odpovedal. „Nechcem o tom hovoriť.“

„Čo tu vlastne robíš?“ spýtal sa Tichošľap ďalej. Stál teraz tesne Removi za chrbtom.

„Počítam hviezdy,“ odvetil Remus a Sirius postrehol stopu irónie v kamarátovom hlase.

„Hej, nerob si srandu z počítania hviezd!“ zvolal a oprel sa o okraj múru vedľa Rema. „Je to celkom ukľudňujúce. Aj ja to občas robím.“

„Naozaj?“ spýtal sa Remus prekvapene.

„A prečo nie?“

„Nevedel som, že vieš počítať.“

„Hej!“ Sirius sa po ňom zahnal, ale netrafil, pretože vlkolak sa rýchlo uhol. Obaja vyprskli.

„To je moja hviezda.“ ozval sa zrazu Sirius, prst zdvihnutý k oblohe.

„Viem,“ prikývol Remus, „Ukazoval si nám ju toľkokrát, že sa to nedá zabudnúť.“

„Je to moja obľúbená hviezda.“

„Je to jediná hviezda, ktorú viem s istotou nájsť.“ uškrnul sa Remus.

Obaja sa opäť rozosmiali. „No vidíš, už sa zase smeješ. Nech ťa trápi čokoľvek, snáď to nie je také zlé. Ideme dnu?“

Na chodbe už nie veľmi ďaleko od portrétu ich zastavil typicky uštipačný hlas profesorky Verbenovej, dočasnej zástupkyne profesora elixírov.

„Ale, ale... Čo robia študenti o tomto čase v Astronomickej veži?“

„Počítali sme hviezdy.“ vyhŕkol Sirius, pozrel kútikom oka na Rema a obaja sa rozbehli do klubovne ostro vyberajúc zákruty. Bola všeobecne známa klebeta, že dotyčná profesorka je upírka a že ak niekoho v noci chytí, má utekať ako len vládze.

Za nimi ešte doliehal hlas prof. Verbenovej: „Obaja strácate po desiatich bodoch za potulovanie sa po škole, ďalších desať za útek a Black desať za drzosť!“

Zastavili sa až pri portréte Tučnej pani. „Stratili sme len 50 bodov a nedostali sme trest!“ povedal veselo Sirius.

„Radšej nechcem vedieť, čo si myslela, že sme robili.“ odpovedal Remus.

Pozreli na seba a vyprskli.

So zväčšujúcou sa únavou a stresom z blížiacich sa skúšok sa zhoršovali aj nočné mory.

„Niiééé!“

Teraz nevstal. Slzy mu tiekli po tvári a premáhali ho vzlyky. Cítil sa ako idiot. Mal sedemnásť a reval ako malé decko.

„Remus?“ ozvalo sa tiché zašepkanie. „Remus si v poriadku?“

Cudzia ruka našla jeho plece a niekto mu pomohol posadiť sa. „Zase tie nočné mory?“

Remus prikývol a ukryl vzlykajúcu tvár v pyžamovej košeli druhého chlapca.

„Bol to len sen. Len zlý sen.“ Šepkal tichý, pokojný hlas, nezvyklý pre človeka, ktorému patril a mocné ramená sa pevnejšie ovinuli okolo Removi pliec. „Vieš, že ti nedovolíme nikomu ublížiť. Ani ja, ani James a ani Peter. Vieš to, však?“

„Áno...“ Removi sa podarilo zastaviť slzy. „Sirius... Ty si nevieš predstaviť aké je to ťažké...“

„Ale áno, viem.“ Odpovedal Sirius, „Aj ja mám problémy a pár by sa ich mohlo vyrovnať tomu tvojmu.“

Remus zdvihol hlavu – Siriova košeľa bola neuveriteľne premočená – a pozrel mu do očí. Boli vážne. Nezvyčajne vážne. „Je ťažké uveriť, že Sirius Black má problémy.“ Poznamenal.

„Viem.“ Odpovedal Tichošľap. „Ale v tomto čase má problémy každý. Ja hneď niekoľko. Po prvé: Skúšky. Určite nespravím elixíri a potom nebudem môcť byť auror. Po druhé: Môj pôvod. Vieš aký vzťah mám k svojej rodine. Neviem čo je horšie – byť Black alebo vlkolak. Po tretie: Voldemort. Toho sa bojíme všetci a navyše väčšina ľudí, na ktorých mi záleží nie je čistokrvná. Po štvrté...“ zarazil sa a odvrátil hlavu. Remus cítil ako zovretie jeho rúk trochu povolilo.

„Čo je po štvrté?“ spýtal sa.

„Nechaj to plávať.“ Povedal Sirius a opäť obrátil tvár k Removi. „Nie si o nič horší ako ktokoľvek iný. Si inteligentný, vtipný a máš dobré srdce. Som si istý, že Záškodníci nie sú jediní, komu nevadí, čo si.“

Remus si zrazu uvedomil pozíciu, v ktorej sa nachádzali. Sedeli na jeho posteli, Siriove ruky pevne ovinuté okolo jeho pliec. Svoje ruky našiel zovreté do pästí a pritisnuté k svojej hrudi. A k Siriovej z druhej strany. Removo srdce nebolo jediné, ktoré bilo ako pojašené. Tváre mali vzdialené len pár centimetrov od seba.

Zrazu tá vzdialenosť akosi zmizla a on ucítil Siriove pery na svojich. Po pár sekundách prekvania začal bozkávať späť.

Odtiahli sa od seba, lapajúc po dychu.

„Prečo... Ako sa to stalo?“ spýtal sa Sirius užasnuto.

„Neviem. Ty si začal.“ Povedal Remus zastretým hlasom.

„A ty si ma pobozkal späť,“ poznamenal Tichošľap.

Remus mu pozrel do očí, v ktorých sa zrkadlilo všetko, čo sám cítil. Zmätok, prekvapenie, ale aj radosť, nádej a ... láska. Bolo to naozaj tak alebo to bolo len jeho želanie?

„Nie som si istý, prečo si to urobil ty,“ povedal potichu, „ale myslím, že svoje dôvody poznám.“

„Áno?“

Bola to naozaj nádej, čo zaznelo v animágovom hlase?

„Ja.... Myslím... Myslím, že ťa milujem.“ Zašepkal.

„Skutočne?“ spýtal sa Sirius veselo.

Remus prikývol. Sirius ho opäť objal pevnejšie. „Aj ja teba.“ povedal a potom dodal, „Môžem si vyškrtnúť jeden problém zo zoznamu....“

***

Remus Lupin vstal a obrátil sa k odchodu. Pár na fotografii ani fotku samotnú si nevšímal. Vedel, že to už nikdy nebude. Sirius bol mŕtvy a s ním odišlo aj tomu, čomu sa hovorí šťastie...